Zlodejka balerín [NEDOKONČENÉ]

18

Vanda s Petrom odišli na Druhý sviatok vianočný a zanechali nám obrovské množstvo všemožných koláčov a iného jedla. No nestihla som si ani vydýchnuť, pretože druhého januára sa mali vrátiť Timovi rodičia a ani srnky netušili, ako zareagujú na moju prítomnosť. Timo trval na tom, že im povie pravdu, a to, že u nich bývam na dobu neurčitú. Nebola som s tým veľmi stotožnená, ale vehementne ma presvedčoval, že im to bude úplne šuma. A aby sme sa na Silvestra nenudili, Timo sa rozhodol pozvať zopár svojich známych zo školy.

„Nepatria medzi nich aj kamoši z karavanu, však?" pýtala som sa s úzkosťou.

„S nimi som už dávno skončil, Hana," precedil pomedzi zuby a odrazu sa mi v hlave vyrojilo množstvo otázok.

„Prečo si sa s nimi vlastne kamarátil? Veď vôbec nie sú ako ty..."

„Nerieš to, dobre?" uzemnil ma a odvrátil pohľad. Jeho reakcia ma zaskočila a viac som sa už radšej na nič nevypytovala. Rešpektovala som, že mi o tom nechcel povedať, ja som mu predsa tiež nevykladala o „potulkách" s Emilom.

Timo mi navrhol, aby som takisto pozvala svojich kamarátov a ja som nadšene súhlasila. Nemala som však telefónne číslo ani jednej baletky, takže som chcela rezignovať. Potom mi však napadlo použiť ten oslavovaný facebook a rozhodla som sa založiť si účet. Chcela som sa prihlásiť cez počítač, ale Timo na mňa pozeral, ako keby som bola úplne zaostalá a vysvetlil mi, že môj mobil má pripojenie na internet. S nepríjemným pocitom som ho teda vytiahla zo škatuľky v mojej izbe, kde bol dovtedy bezpečne a nikým nerušene uložený. Timo mi trpezlivo povysvetľoval, čo mám robiť, a čoskoro som už hľadala Ninu Dobrovodskú. Poslala som jej žiadosť o priateľstvo a napísala jej, aby pozvala aj Sašu a ostatné dievčatá. V priebehu piatich minút mi odpísala siahodlhú správu, aká je rada, že som konečne na facebooku, a že určite príde. Do večera som dostala žiadosti aj od ostatných baletiek a zapojili ma do spoločnej konverzácie. Ani som si neuvedomila, že som pri písaní s nimi strávila dve a pol hodiny. Na ten večer som sa začala ozajstne tešiť.

V silvestrovské ráno sme sa vybrali na nákupy, a keď som videla, koľko jedla sa hromadí v nákupnom košíku, zjavila sa mi zlovestná predtucha, že „večer s pár priateľmi" nadobudne celkom iný rozmer. Kúpili sme desať balíkov chipsov, dve šesťbalenia coca-coly, asi milión ďalších pochutín a alkohol. Potom sme sa po obrovskom nákupnom centre prevážali zavesení na vozíkoch s hurónskym rehotom, až kým nás nestopli esbéeskári. Tlmili sme sa celý čas pri nákupnom páse a gánenie prešedivelej predavačky nás ešte viac hecovalo. Smiech ustal, len čo sa na monitore objavila suma stoštyridsaťtri eur. Oči mi takmer vypadli z jamôk, ale Timo ľahostajne vytiahol kreditku a bez mihnutia oka zaplatil, akoby si kupoval žuvačky. Za celý svoj život som ja ani moja mama za nákup neplatila viac ako sedemdesiat eur, a to nás bolo doma sedem. Ďalšia vec, ktorá ma asi nikdy neprestane prekvapovať.

Rozdelili sme si tašky a so vzdychaním a prechytávaním sme mierili späť na parkovisko. ,,Hana?" zastavil odrazu Timo a oči mu šibalsky žiarili. „Kúpime rachetle?"

„Myslíš ohňostroj?" Na moju odpoveď už nečakal, pretože sa rozbehol (tak, ako mu igelitky dovoľovali) k pestrofarebnému stánku pri východe hypermarketu. Mali tam všetko možné - od neškodných prskaviek až po monštrum s názvom Dračia pomsta.

„Už si s tým niekedy robil?" spýtala som sa nedôverčivo a chytila do rúk najbližšiu krabicu.

„Nie, ale nemôže to predsa byť ťažké." Potom uprel pohľad na ohňostroj, ktorý som si obzerala a uškrnul sa. „Dobrý výber, Hana. Zoberieme dva tieto," obrátil sa k predavačovi. Okrem Dračej pomsty sme vzali aj petardy a na moje naliehanie aj „trápne" prskavky.