Zlodejka balerín [NEDOKONČENÉ]

5

V pondelok ráno som rozmýšľala, či sa mám na Emila hnevať. Keď prišiel do triedy, vysmiaty od ucha k uchu, neudržala som sa: „Bavil si sa v sobotu dobre?"Úsmev mu zamrzol.

„Nehneváš sa na mňa, že?"nervózne sa zasmial. „Trafila si na autobus?"

„Áno,"odsekla som. Podrobnosťami ho nebudem zaťažovať, pochybujem, že by ho zaujímali.

„Tak nebuď urazená. Bola to len sranda,"uisťoval ma s úškrnom.

„Sranda, hej?" zdvihla som obočie.

„Presne. Ale tiež si nemusela byť tak prudérna. Čo by ti spravila jedna cigareta?"

„Takže teraz som ja tá zlá?"naježila som sa a odvrátila sa.

„To si povedala ty,"bránil sa vehementne. „Mohli by sme to už prestať riešiť? Ak sa ti chalani nepáčili, už tam viac nemusíš ísť. Ale neber to tak, že by ťa nemali radi alebo čo. Proste sa len bavili na niekoho účet. Tak to robia vždy." Mala som na jazyku milión uštipačných poznámok, ale zdržala som sa. Emil mal pravdu, už to netreba rozoberať.

„Pôjdeš so mnou poobede na výpravu?"zmenil tému, keď uvidel môj nový peračník. Spolu s batohom som si ho strážila ako oko v hlave. Vierka si ho chcela ráno zbaliť do školy, ale stihla som jej to zatrhnúť.

„Nie. Idem sa pozrieť na ten balet."

„Aha, bože,"prevrátil oči. „Baletky sú namyslené fifleny. Nepridáš sa, dúfam, k ich sorte?"

Prekvapene som sa k nemu obrátila. Toto som zatiaľ nepočula. „Poznáš nejakú baletku?"zaujímalo ma.

„No...nie. Ale to je dobre známy fakt."

Tento raz som prevrátila oči ja. Emil a jeho nespochybniteľné názory. Občas vedel pekne liezť na nervy. Otvorila som zošit slovenčiny a objavila nevypracovnú domácu úlohu. No, super.

Keď vošiel profesor do triedy, prvé, čo spravil bolo, že skontroloval úlohu. „Tým, ktorý ju nemajú spravenú,"informoval po razii, „dávam mínusko. Tri mínuská znamenajú -nedostatočnú, naopak, tri pluská -výbornú."

„Ako môžeme získať pluská?"ozvalo sa akési dievča zozadu.

„Plnením dobrovoľných domácich zadaní. Na budúci týždeň si môžete pripraviť referát o neverbálnej komunikácii."

Už sa vidím ako robím referát. Do konca hodiny na to určite zabudnem. V tej chvíli sa mi však v hlave prehrali Timove slová: Možno by si sa mohla učiť. Pristihla som sa, ako si zapisujem zadanie do zošita.

~*~

Poobede som blúdila uličkami Košíc a hľadala tú, na ktorej vraj malo stáť Baletné štúdio. Pýtala som sa pár ľudí na cestu, ale buď mi nevedeli povedať alebo ma navigovali úplne opačným smerom. Čas ma tlačil, a keď hodiny na kostolnej veži ukazovali pol štvrtej, začala som panikáriť. Prešla okolo mňa dievčina asi v mojom veku, rýchlo som sa pri nej pristavila. „Prepáč, prosím ťa, nevieš kde je tu Baletné štúdio?" Prekvapene si ma obzrela a milo sa usmiala.

„Akurát tam idem." Mala zvučný a melodický hlas.

„Vážne?"vydýchla som od úľavy. Prikývla a rýchlim krokom pokračovala. „Prepáč, že sa tak ženiem, ale idem neskoro,"hovorila pomedzi kroky.

„Chodíš do skupiny madam Truzskovnikovej?"pýtala som sa.

Zasmiala sa. „Áno, trénuje len ona. Štúdio je jej."