Amulet (dočasne pozastavené)

17.časť

Ahojteee krátka časť ale ako som hovorila celé sa mi to vymazalo ale chcela som čo najskôr napísať časť a takto mi to vyšlo. Komentujte, píšte svoje názory aj kritiku. Dúfam, že sa vám nová časť bude páčiť.

Počujem šum vody, šuchot lístia. Otvorila som oči. Vrazilo mi do nich silné svetlo. Párkrát som nimi musela žmúrknuť aby som si naň zvykla. Predomnou sa týčil krásny, azúrovomodrý vodopád. Vtekal do malého jazierka, ktoré lemovali skali. Všade okolo boli stromi.Zrazu som za sebou počula šuchot. Rýchlo som sa otočila. To čo som tam videla som vážne nečakala.Stál tam krásny zeleno-žlto-limetkový drak ( neviem ako mám tie farby opísať zapojte svoju fantáziu). Pozrel sa na mňa svojími krásnymi limetkovými očami, ktoré ma pozorne skúmali. Mala som pocit akoby o mne vedel všetko. Oproti Blakeovi bol ešte malý aj keď mal možno meter osemdesiat. Veľké blanovité krídla mal zložené pri tele. Podišiel ku mne, začala som cúvať. Zrazu som na niečo narazila. Obzrela som sa. Bola som obkľúčená. Za chrbtom som mala stromy a pred sebou obrovského draka. Nevedela som čo mám robiť. Drak už bol asi len päť krokov predomnou. Keď už bol dosť blízko pri mne sklonil ku mne hlavu. Čo mám spraviť teraz? Mám sa mu ukloniť ako to robil Harry Potter?? Toto však nieje Hrdozob. Toto je veľký drak. Keď som nič nerobila zdvihol hlavu a začal ju šúchať o moje brucho. Asi to myslel dobre, tá sila ma však zrazila na zem. Videla som mu v očiach, že to nechcel urobiť. Postavila som sa, a urobila som niečo, čo by asi nikto nečakal. Pohladkala som ho. Na moje šťastie ma nepohryzol. ,,No chlapče čo teraz s tebou??" spýtala som sa už s úsmevom. Varovne zavrčal/a. ,,Dievča??" Spýtala som sa s pozdvihnutými obočím. Na to nič nehovorila a tak ako moja otrasná(škaredá,diabolská, priblbá...) sestra hovorievala-Kto mlčí ten svedčí- a tak som to brala ako súhlas. ,,Ták toto sme si vybavili" povedala som jej. Teraz už len kam pôjdem. K môjmu kmeňu ísť nemôžem, lebo neviem kadiaľ. Moja mapa mi zhorela. Keby som vedela kde som, mohla by som tam trafiť. Avšak keď neviem kde som, ako som sa sem dostala a ani ako ďaleko je to od miesta kde som bola pred mojim omdlením, a pochybujem, že by som mala znova to šťastie, a niekto priateľský ma tu nájde. Vtom začala dračica mávať svojími obrovskými krídlami, avšak nevzlietla. Vietor okolo nej sa začal víriť, všetky listy sa zodvihli zo zeme. Dosť dlho som ju pozorovala a stale som nevedela čo tým chce dosiahnuť. Vtom mi to došlo. ,,Nie,nie,nie!!!!" skríkla som. Začala mávať ešte rýchlejšie. ,,Nie ja na teba nevysadnem" povedala som už trošku roztraseným hlasom. Vôbec som nebola ochotná jazdiť na nej. Na Blakeovi som sa síce nebála to je pravda ale na ňom som nejazdila sama a mal výstroj (také provizórne sedlo a ďalej neviem ako sa volajú tie blbosti potrebné na jazdenie). Začala si šúchať svoju hlavu o moje brucho. Tentokrát som bola na ten nápor pripravená a tak som nespadla na zem. Pozerala na mňa tým ňuník kukučom a ja som proste nevedela čo mám robiť. ,,Dobre, môžeme to skúsiť," povedala som aj keď som s tým nebola stotožnená. Prestala mávať krídlami. Všetko lístie spadlo. Sklonila sa aby som na ňu mohla vysadnúť. Dosť neochotne, ale na koniec som si na ňu sadla. Neviem prečo ale keď som si na ňu sadla vedela som, že je to správne- cítila som to. A nasadalo sa mi na ňu lepšie, prirodzenejšie. Akoby som celý svoj život čakala na toto. Akoby som na to bola predurčená. A vtedy (áno až teraz :D) mi to došlo. Ona je moja dračica. Tá, ktorú som tu hľadala. Teraz mi to do seba zapadá. Všetko čo sa stalo sa malo stať. A tak som so spokojnosťou a z vedomím, že všetko je tak ako má byť, že na všetko toto som pripravená som svojej dračici dovolila vzlietnuť.

#Tamarka