16. Ach tá láska

232 21 7
                                    

Venujem ddianneLe. Vďaka ti, si super povzbudzovací... prostriedok
:D Dúfam, že nesklame.

"Čo je na tom také smiešne?" nechápala som. "V podstate nič. Kels, uvoľni sa. Nič sa nedeje. Nech je tvoj predok hoci Adolf Hitler, čo je na tom?" povedal Doug. Bola som mu vďačná. "Na, Alice. Sprav s tým dačo." podala Cassie krveľ Alice. Vzala ho do ruky, niečo porobila, potom odbehla. Keď sa vrátila, strčila mi do rúk môj kameň vytvarovaný do slzičky, hompáľajúci sa na retiazke. Poďakovala som a zavesila som si ho na krk. O polnoci sme sa napriek Cassiinmu nesúhlasu rozpŕchli domov.
Ráno, otrávená z toho, že musím ísť do školy som sa prichystala a vybehla som z domu. Neponáhľala by som sa, ale, povedzme si úprimne, dochvíľnosť nie je veľmi moja obľúbená vlastnosť. Ako som teda vybehla z domu, takmer som narazila do strieborného cabrioletu, čo stál pred ním. Sedel v ňom on. Prebehla som ho pohľadom, snažiac sa tváriť, že mi netečú sliny. Na tvári mal mierne samoľúby úškrn a zrejme sa dobre bavil na mojom prekvapenom - a asi trochu pridementnelom - výraze. Mal na sebe rifle, a slabo modrú košelu, v ktorej vyzeral úžasne, ako v podstate vo všetkom. Na očiach mal nacapené okuliare, vďaka ktorým vyzeral, akoby prišiel z CSI Miami. Otvoril mi dvere na strane spolujazdca, usmial sa, až sa mi rztriasli kolená a spýtal sa "Tak čo, Kels, zvezieš sa dnes so mnou?"

A čo potom? •COMPLETED•Where stories live. Discover now