Avenger Girl {DOKONČENÉ}

Kto som?

Dievča. Obyčajné dievča. No to sa zmenilo 23.5.1911. Keďže sa v tom čase sa bojovalo za práva žien ja ako 22 ročná,bolo mojou povinnosťou bojovať.  U nás v meste muži neznášali nás. Feministky. Skandovali sme na námestí naše heslo Bojuj a ži!. Bolo nás tam asi 200. Teda všetky ženy s mestečka. Počula som pípanie. Zrazu sa ozval len krik. Žiaľ som nič nevidela. Bola to bomba. Vybuchla len. niekoľko metrov odo mňa. Keď som sa prebrala bola noc. Bola som vo veľkej tmavej miestnosti kde boli postele a na nich nehybne ležajúce telá. Zima ako v ruskom filme.  Márnica. Pokladali ma za mŕtvu? Lenže ako som mohla prežiť výbuch bomby meter odo mňa. Moje bledé až biele nohy kráčali po studenej ba až ľadovej zemi. V miestnosti boli počuť iba moje kroky. Zastavila som uprostred a za počula hlasy. Známe hlasy. Moja mama! Ako ju môžem počuť keď kancelária je cez stenu? táto otázka mi spôsobila búrku v hlave. V tej chvíli som spoznala moju prvú schopnosť. Počutie cez steny. Je to dar i prekliatie. Verte mi. Hlavne na univerzite plnej prepitých 20 ročných chalanov s prepitými babami. Jej slová boli také srdcervúce že každá slza ktorá padla na zem bola počuť až na samý kraj sveta. 

,,Môžem ju naposledy vidieť?"to bola jej posledná otázka na doktora

Rozbehla som sa k posteli. Ležala som tak ako všetci ostatný. Nehybne. 

,,Ach zlatko!"vzlykla mama nado mnou

Jej slza mi padla na tvár. Bola plná lásky a nehy. 

,,Necháte nás osamote?"poprosila mama doktora

On odišiel a mama si kľakla na zem. 

,,Miláčik! Prečo ty? Musela si stáť tak blízko? Keby bol Boh nablízku. A tvoja túžba po právach nebola taká veľká! Každý smúti! Aj ty tam hore! Dúfam že sa ti tam žije lepšie ako tu! Buď požehnaná Pánom Bohom! Amen!"plakala a modlila sa

Jej slová boli také silné že držať slzy bola v tej chvíli najťažšia vec. Mama odišla a opäť som tam zostala sama s mŕtvolami. Moja schopnosť mi pomohla utiecť. Keď som počula doktora zhasnúť a zamknúť dvere vybehla som a oknom som ušla. Bežala som ako som len mohla. Moje bosé nohy bodali kry, konáre a suché lístie v lese. Po pár metroch som sa unavila a sadla si. Pozrela som sa na moje doráňané nohy. Neboli doráňané. Boli čisté ako predtým. Nechápala som a tak som zobrala najostrejší kameň a porezala sa na ruke. Rana hneď zmizla a posledné kvapky krvi dopadali na zem. Obnovenie rán. Ďalšia schopnosť. V ten večer som pochopila že ten výbuch mi niečo vzal aj dal. Môj dar i prekliatie. Hneď som pochopila že nie som obyčajná Elizabeth Crugerová ale niekto úplne iný. Niekto kto vo mne celý život spal a zrazu sa prebudil. Niekto kto som konečne ja. Crumpy!

KONIEC

Dúfam že sa vám dnešná kapitola páčila. Budem rada za každý vote a komment :*. Posúvajú ma ďalej. Ak máte nejaké otázky pýtajte sa do kommentu s ochotou vám na ne odpoviem
Ľúbim vás :*