You are so beautiful

1.

"Nezabudni, že zajtra ideme na obed k babičke, takže po tréningu sa ponáhľaj! A vráť tie gumové cukríky na stôl, je to cukrový jed, horšia je už iba kokakola!" povedala mama. To tehotenstvo jej riadne lezie na mozog....

"Jasné, jasné!" povedala som, zobrala som si ešte pár gumových cukríkov a vybehla som von. Smerovala som na zastávku električky. Ľúbim volleyball. A úprimne si myslím, že mi to celkom ide, pokiaľ dám do výkonu všetko. V našom tíme, ktorý je pre mňa úplná srdcovka, som kapitánka.

Ako vždy som prišla na tréning prvá. S babami tam máme dobré vzťahy, takže sme hneď ako prišli začali diskutovať, pomohli mi začesať si moje neposlušné ryšavé vlasy do drdolu a vyrazili sme. Hneď vo dverách telocvične nám tréner oznámil, že budeme mať prípravný zápas. Pokojne som kývla hlavou.  Vošla som dnu ako prvá. Usmiala som sa na rozhodcu, no potom som zbadala tých chlapcov na druhej strane telocvične. S nimi predsa nemôžem hrať! Boli približne v mojom veku, teda cca 15 rokov. Ohromene som na nich pozrela. Baby tiež, no ich pohľad (narozdiel od môjho) vyjadroval nadšenie.

„Čo sa deje žabka?" zasmial sa jeden z nich. Asi najkrajší, blonďák s tmavými hnedými očami.

„Hrám tu zápas, pokiaľ si si nevšimol, tupec!" odvrkla som mu, na čo sa len uškrnul.

„Žabka, žabka. Si nejaká drzá.. Alebo žabiak?" zasmial sa a ostatný chlapci tiež.

„Žabka, pokiaľ si si nevšimol!" zavrčala som.

„A kde som si to mal všimnúť? Ja nič nevidím!" smial sa a celý jeho tím spolu s ním.

„Mal by si skľudniť hormón, debilko!" zavrčala som mu tesne pred tvárou.

„Lebo čo?" smial sa a ostatný chalani tiež.

„Lebo okrem prehry toto!" povedala som a silno som mu stúpila na nohu. Na chvíľu zbledol. Viem, ako to bolí, učil ma to Mišo.

„Jaj, snáď ti žabka neublížila!" povedala som naoko milo a s pocitom víťazstva som zamierila k babám.
Pár krát som mrkla na toho chalana, no ten mojím smerom ani nepozrel. No čo? Nemal si začať.

„Ahojte. Vítajte na prípravnom zápase. Mali by sme vám aj s trénerom  povedať jednu závažnú vec. Viem, že možno budete nahnevaný, no bude to pre vás výborné, teda pre váš rozvoj v tomto športe. Odteraz budete trénovať spolu každý tréning, každý deň,.každý týždeň. Predtým, ako vo vás vzbĺknu hormóny, si uvedomte, že my vieme, čo je pre vás najlepšie!" zahlásil a ja som zabudla zavrieť ústa. Tak toto nie!

„Prečo?" spýtali sme sa s tým chalanom naraz, na čo sme sa začali prepaľovať pohľadmi.

„Vieš Adam, to nie je tvoja vec, avšak bude to pre vás dobrá skúsenosť a posunie vás to vpred." Takže Adam.

„Teraz si vytvorte dvojice. Chlapec - dievča. Šup!" povedal náš tréner a ja som sa chcela prepadnúť pod zem. Rýchlo som sa rozbehla k nejakému chalanovi.

„Ondrej!" usmial sa nie práve vábnym úsmevom.

„Mia." Povedala som so sileným úsmevom.

„Och, máš krásne meno! Mia je pôvodom domácka podoba mien Mária, Amelia, Amalia, Emilia, Miriam a Hermiona. Mia je latinského pôvodu (Mea) a v preklade znamená súperiaca. Mia znamená moja v španielčine. Varianta Mija (alebo Miya) znamená svätyňa, stále viac krásna v japonskom variante." Povedal a ja som naňho zdesene pozrela.

„Ee, ďakujem." Povedala som priškrtene a bola som nadšená, že sme mohli začať cvičenia. Nedala som zo seba maximum, no Ondrej i tak nestíhal. Panebože, ako mohlo také drevo hrať volleyball?! Zrazu spadol. V duchu som sa sama seba spýtala, za čo ma trestajú.

„Nič ti nie je?" spýtala som sa a snažila som sa neznieť tak otrávene, veď ten chalan za to nemohol.

„Podľa spôsobu spadnutia typujem narazenie. Radšej sa idem napiť osviežujucej vody. Vidíš? Keď takto vyzerá kosť na.." chcel mi ukázať nohu.

„Verím ti!" povedala som a naznačila som mu aby mi radšej nič neukazoval.

„Ondro, choď si sadnúť, vystrieda ťa niekto... Hmm... Adam, kde máš partnerku? Ty si mal tusím tu Alicu, nie?" spýtal sa tréner a pomohol Ondrejovi na lavičku. Alica bola najhoršia zasa z nášho tímu, takže na Adama asi nemala. Adam sa ku mne nepokojne pohol. Musím ho poraziť, neurobím mu tú radosť aby vyhral. Dala som zo seba všetko. A on tiež. Uznávam, nie je zlý. Ok, je výborný. Pretekali sme a vyťahovali sme všelijaké finty. Boli sme narovnako. A to ma škrelo.

„Žabka sa nezdá. Čo ešte skrývaš?" uškrnul sa.

„To by si chcel vedieť, čo?" zamrmlala som a ani som naňho nepozrela.

„Hej!" zasmial sa a začal ma štekliť. Myslela som, že mu jednu vrazím, no ako maxišteklivý a citlivý človek sa iba smiala ako debil. Najprv sa tvári, že by ma zabil a teraz ma šteklí? Začala som sa smiať, hoci som vedela, že musíme vyzerať divne. Som strašne šteklivá, takže som poriadne nevládala rozprávať cez nával smiechu. Zrazu však jeho ruky zablúdili vyššie a mne sa v hlave rozblikala červená kontrolka.

Zhlboka som sa nadýchla a prerušila ďalší nával smiechu.

„Ukľudni sa, žabka!" zasmial sa a ja som sa neovládla. Jednu som mu strelila. Pred všetkými. Našťastie sme sa mohli ísť prezliecť, takže som sa ako strela prezliekla a uháňala domov. Aj vidina obeda s babičkou, ktorá dosť nechutne experimentuje s jedlom mi prišla lepšia ako ostať v jeho prítomnosti hoci i chvíľu.