You are so beautiful

10.

Vyšla som von, na chodbu. Nikto tam nebol. No, asi už išiel do izby. Mala by som ísť za ním, hoci sa mi nechcelo. Vybrala som sa po schodoch a uvedomila som si, aké je tu ticho. Pozrela som sa von oknom, ani som so to tu nestihla prezrieť. bola tu krásna príroda, veľké ihličnaté stromy sa týčili do výšky, slnko veselo hrialo a mala som pocit, že som dokonca zbadala veveričku.
"Hajzel!" Počula som tlmené zvuky od výťahu.
"Naša stávka znela inak!" Nakukla som do tej chodbičky. Stáli tam Adam a Paťo. Schovala som sa za stenu a pozorne som načúvala.

"Nechce ťa, tak čo?"

"Nikdy nevieš."

"Máš Sabu!"

"No a?"

Zrazu som mala strašné nutkanie si kýchnuť. ani necekni! Ticho! Kázalo mi môj rozum, no kýchnutiu som nevedela zabrániť. Zrazu hlasy utíchla a ja som odbehla do izby. Zamkla som a snažila som sa počúvať cez dvere.
"Ty čo robíš?" Spýtala sa ma Sabina a začala sa a smiať.
"Nič." Zamrmlala som no ona sa smiala tak hlasno, že to muselo byť počuť na celý hotel. Dobre, možno som vyzerala trochu smuešne, keďže som bola "načapená" na dveriach, ale smiať sa nemusela!
"Preboha sklapni!" Zakričala som, ani som si neuvedomila akým tónom. Sabina vážne utíchla.
"Ok, nemusíš vrieskať ako pavián!" Urazila sa, no našťastie už bola ticho.
"Idem k Adamovi!" Povedala a odkráčala. Hneď ako otvorila dcere sa však zarazila.
"Jé, ty tu čo robíš, Adamko!" Povedala sladko. Takže bol na ceste do našej izby, lrbo ho stretla teoreticky hneď tu.
"Čaw, musím hovoriť s Miou!" Povedal a mňa zamrazilo.
"T-ty si prišiel kôli nej?!" Koktala uratená Sabina. Potom sa začali rozprávať veľmi ticho, nebola šanca im porozumieť, hoci som sa dosť snažila.
"Vieš čo?! Idem k ostatným babám, ale upozorňujem ťa, ja sa dozviem o všetkom!" Zakričala zrazu Sabina až mnou trhlo. Musela som sa uškrnúť.. Zrazu ku mne prišiel Adam.
"Paťo ťa zháňa.. prečo si neprišla?" Spýtal sa. Asi chcel nenápadne zistiť, či som ich počula. Pizrela som mu do očí.
"Koľko si toho počula?" Spýtal sa porazene, lebo pochopil, že to ja som načúvala.
"Nie všetko." Povedala som a stručne som opísala čo som zachytila.
"Ideš teda za Paťom alebo má prísť sem?" Spýtal sa po chvíli ticha. Byť s Paťom bola tá posledná vec ktorú som chcela robiť.
"Povedz mu že mi je z..že keď chce, nech príde!" Opravila som sa. Chcem Adama naštvať, keď bude vedieť že sa s Paťom nechcem stretnúť, tak mi plán nevýde. Bože ja som sa v tom sama zamotala!
"Aha. Dobre žabka!"
"Nehovor mi žabka!"
"Nehovor mi, čo mám robíť!" Povedal a ja som doňho hodila vankúš. Na to sa začala vankúšova bitka. Muselo prejsť veľa času, lebo dnu vtrhla Domča aj Sabča a ja som sa až vtedy pozrela na hodinky.
Museli sme vyzerať ako nie práve po vankúšvej bitke- strapaté vlasy, červená tvár, rozhádzaná pisteľ... Božee!
Domča chytila záchvat smiechu, mydlím, že pochopila.
"Vy dvaja?! Čo to?! " koktala Sabina, celá červená v tvári. Zrazu som sa začala smiať aj ja, z Dominiky. Mala nákazlivý , hlasný smiech. Keď som sa smiala ja, začal aj Adam. Keď to tak vezmem, je mi Sabiny ľúto. Len tak tam pistávala a pozerala na nás ako na bláznov.
"Čo vám je??!" Spýtala sa ale ja som nevedela povedať ani jedbu súvislú vetu a ostatný na tom boli rovnako.
"Grupka bláznov!" Mrmlala Sabina a napokon odišla..