You are so beautiful

11.

Ahojte, na prianie milujemtanec, musela som to tam dať :D

Od toho vtipného (ako pre koho, Sabina s nami (mininálne so mnou) od vtedy neprehovorila) incidentu prebehlo už veľa času. S Paťom som trávila čas čoraz častrjšie a Domči som povedala svoj plán.
"Mia, však ho využiješ!" Povedala a vrhla na mňa karhavý pohľad. Čakala som, že so mnou bude súhlasiť, no mala pravdu.
"Domi, aj Adam využíva Sabinu.." mrmlala som, hoci som vedela, že toto je teda riadne slabý argumnet.
"Mia!!" Povedala a pozrela na mňa prísne.
"Ok, ok. Ale teraz už nemôžem odstúpiť!" povedala som a zdvihla som ruky nad hlavu, na znak toho, že sa vzdávam a že má pravdu.
"Môžeš ale nechceš!"povedala a znova mala pravdu. Ďalej sne sa nebavili na túto tému. Hnevalo ma že má pravdu a bolo mi zo seba samej zle. Mám plán, že využijem Paťa, aby som nahnevala Adama. Nič ušlachtilé, viem, ale nechcem nechať Adama vyhrať, hoci iba v tejto bezvýznamnej hre.

Nastal deň odchodu. Nemôžem uveriť, ako rýchlo to zbehlo. Všetci sme sa postavili pre hotel, v rukách nesúc kufre. Autobusom sme sa odviezli na vlakovú stanicu, kde sme museli utekať, aby sme stihli vlak. Bola som s Domčou a vybrali sme si úplne zadné kupé. Hneď sa k nám dovalili ostatný, teda Pali, Sabin a Adam. Pali si sadol k Domči a chytili sa za ruky a ja som sa usmiala. Zrazu dnu zaklopal Paťo.
"Môžem si prisadnúť?" Spýtal sa ma a pozrel na voľné miesto pri mne. Mlčky som prikývla. Adam s Paťom si venovali krátky pohľad, nevedela som však za tú sekundu odhadnúť, čo si ním chceli povedať. Paťo si sadol a pi chvíli mi chytil za ruku. Čo budem hovoriť, bolo mi to nepríjemné, ale ja som tá hnusná, ktorá ho využíva... Takže som sa usmiala a a stisla mu ruku späť.
"Mia?" Spýtal sa nejako veľmi nahlas.
"Áno?" Odvrátila som pohľad od okna a pozrela som na Paťa. Bolo mi čudné, že hovorí tak nahlas, až neprirodzene.

"Chcel by som sa ťa niečo spýtať." hovoril znova hlasne. Mala som chuť mu zakričať MLČ UŽ! no mám toľko rozumu, aby som sa iba usmiala. Teda snáď. Pevne som dúfala, že sa nespýta to, čo si myslím, že sa spýta. Bože, to je krkolomná veta!

"Pýtaj sa." povedala som. Bola som si čoraz viac istejšie, že sa TO spýtal. A , nanešťastie, sa aj spýtal.

"Vieš, už dlho sa stretávame a..nechcela by si byť niečo viac, ako iba moja kamarátka?" povedal to tak, aby to počuli všetci, bolo by oveľa náročnejšie odmietnuť pred všetkými. Sama si sa do toho navliekla a už nemôžeš len tak odísť! Hlúpe podvedomie. Najhoršie je, že má pravdu. Hroznú pravdu. Za toto všetko môžem ja. Chcela som naštvať Adama, preto som si začala s Paťom, ale teraz chcem vycúvať. Došlo mi, že som nemala dovoliť aby to došlo tak ďaleko. Chudák Paťo, nemôže sa nič. Musím vycúvať, hoci viem, že tým zraním Paťa a nechám vyhrať Adama. Je to tak zložité.

"Paťo..Ja.." chcela som niečo povedať, ale dnu vbehol Filip. Je to jeden z tých lepších hráčov, teda po Adamovi asi najlepší. Čo sa týka chalanov.

"Snáď som vás nevyrušil!" povedal a zasmial sa, keďže sa všetci pozerali na nás dvoch.

"Nie!" usmiala som sa a vďačne (hlavne nenápadne) som sa usmiala.

"Tréner ťa potrebuje." pozrel na mňa vážnejšie.

"Okej." povedala som a vstala som. Ospravedlňujúco som pozrela na Paťa. Bolo mi ho ľúto, teoreticky za všetko.

Vyšla som s Filipom na chodbu vlaku, pre kupé. Zrazu zastal a ja som naňho prekvapene pozrela.

"Prečo stojíme?"

"A kam chceš ísť?" spýtal sa flegmaticky.

"Tak potom..Čo??" Spýtala som sa ho ako blbec.
"Išiel som okolo a započúval som sa do vášho rozhovoru. Bola si dlho ticho, tak som usúdil.." povedal a ja som naňho ohromene pozerala.
"Tak som usúdil, že sa tej otázke chceš vyhnúť. A keďže si fajn baba pomohol som ti." Dopovedal a usmial sa.
"Ďakujem Filip!" Povedala som a objala som ho. Nebol až tak vysoký, no bol to typický blonďák. Dalo by sa povedať, že je namyslený, no nie je, keď ho spoznáte.

"Mala by si ísť." Povedal a vybral mobil, aby skontroloval čas.
"Jasné. Pozdrav Kláru." Povedala som a usmiala som sa. Klára je jeho frajerka.
"Jasné." Povedal a pri jeh mene sa rozžiaril. Vošla som do kupé. Všetci sa rozprávali, no Paťo bol akýsi zamĺknutý - pochopiteľne. Ľutovala som ho, no zároveň som dúfala, že túto otázku sa už nespýta.

Cestou vlakom som bola akásy tichá aj ja. Na vlakovej stanici nás ešte rodičia a ostatný nečakali, keďže sme prišlu o polhodinu skôr. Posadali sme si na kufre.
"Mládež, niečo by som vám mal povedať." Povedal tréner a dôležito na nás pozrel. Všetci sme sa k nemu otočili a počúvali.
"Z istých, vážnych dôvodov bude potrebné platiť o niečo viac." Povedal a rozdal nám nejaké papiere. Pozrela som do nich a skoro som omdlela.