You are so beautiful

29.

Konečne nová časť, celý víkend som vlastne nemala žiaden čas, takže to skôr nešlo. A tam hore je dané prekvapko - TRAILEEEER! Ja sa z neho tak teším :D je fakt super, ďakujem zaň Anne-Home :). A časť venujem @KristineBlax (nejde to označiť, prepáč, tak dúfam že si to prečítaš :) )za všetky milé komemty, ktoré vždy neskutočne potešia ❤. Ale dosť bolo kecania, tak si užite časť ;)

Ráno som vstala a bolo mi lepšie, zato ma však bolelo brucho. Super, keď ma ako tak prejde psychická bolesť nastúpi fyzická.

Po škole som sa rozhodla zájsť za kríky, na to miesto... Bola som tam sama, tak ako som čakala. Kto by sem hneď po škole chodil? Celkovo kto by tu vôbec chodil?

Sadla som si na trávu. Hah, všetci sa učia na záverečné testy len ja som sa učila priebežne. Teraz mojím spolužiakom nezávidím. No jedine matika, ale to si musím nájsť doučovanie, k Tonymu určite nepôjdem.

Vybrala som si z tašky knihu a začítala som sa. Keď som ju zložila a položila na kolená skoro som dostala infarkt. Na druhej strane sedel Adam a vyzeral zaujato. Rozpačito sa na mňa usmial a podišiel ku mne.
"Panebože čo ty tu robíš?!" zakričala som. Bola som dosť zaujatá príbehom aby som si všimla, že prišiel.
"Premýšľam." povedal a usmial sa. Zacítila som, že sa mi podlamujú kolená, čo ma nahnevalo ešte viac. Zobrala som si tašku a chytsla som sa odísť. Rýchlo som vytiahla slúchadla a dala som si ich do uší.
"Tak premýšľaj." odsekla som a nechtiac som si spomenula na to čo som videla. Fú, aj teraz ma striaslo.
"Mia...." pozrel na mňa. Musela som sa ovládnuť aby som neurobila nejakú hlúposť. Takže som radšej odvrátila zrak a rýchlo som si slúchadlá dávala do uší. Ruky sa mi nesmierne triasli a tak som si ich nasadila iba zázrakom. Zrazu ku mne podišiel a chytil ma za zápästie. Zmeravela som a pomaly som sa otočila na päte tvárou k tej jeho.

"Mia.." povedal a mne sa zastavil dych no na druhej strane ma nahneval. Ako dlho to bude takto trvať?! Kým si Adamko nerozmyslí kto mu je lepší?! To rozhodne nie!

"Prečo to robiš?!" povedala som výhražne, čo ho trochu zaskočilo no stisk nepovolil.
"Robím čo?" spýtal sa. je vážne taký blbý alebo ma provokuje?!
"To! Nevieš sa rozhodnúť. Alebo sa ani nechceš, iba sa so mnou zahrávaš!" povedala som mu a on na mňa prekvapene pozrel.
"Pozri sa, keď chceš Sabinu, ja to pochopím." (nie nepochopím.), "len mi daj vedieť! Nerob si tu zo mňa hračku. Ja ťa totiž miluj-teda.. mala by som ísť a ty si to rozmsli." vytrhla som sa mu a utekala som preč. Ja som mu skoro povedala..............to je jedno. Už je to všetko jedno.

Dni sa vliekli a mne sa podarilo ochorieť. Totiž keď vás spolužiaci doslova hodia do ešte ľadovej vody v jazierku blízko školy ešte v prezuvkách ani pišťanie vám nepomôže. Takže z chrípky sa stala angína. Keď sa darí tak sa darí, hlavne mne. Aspoň sa zatiaľ môžem vyhýbať Adamovi. Ja..ja neviem čo si o ňom myslieť...

Po pár dňoch sa mi polepšilo. Hoci som bola vypísaná do pondelka a bol piatok, ja už som bola fit. Tak ma mama poslala do obchodu, nech kúpim syr na obed.
Ako inak, nasadila som si slúchadla a išla som. Všetci ľudia boli v práci a školách, takže ulice boli takmer prázdne, pokiaľ nerátam nejakých dôchodcov. Zamyslene som pozerala pod nohy, počúvala pesničku a išla som.

Zrazu sa mi zahlmlelo pre očami.

Zmätene som zdvihla hlavu neuvedonujúc tupú bolesť v spánkoch. S pružmúrenými očami som pozrela som pozrela okolo seba - sedela som na asfalte. A zrazu mi konečne doplo, spadla som. Zrak mi padol na koleno, mala som prederavené rifle a trošičku krvy no nič vážne.
"Počuješ ma?!" zakričal niekto, koho hlas som si uvedomila až teraz.
"Čo?" zamrmlala som. Bolo mi dosť slabo a hlava ma príšerne bolela.
"Si v poriadku?" spýtal sa niekto. Pozrela som pred seba. Neznámi chalan s blond vlasmi a zelenými očami. Bol celkom pekný, no na Adama nemal. Prečo každého porovnávam s Adamom?!
"Ja asi hej." mrmlala som. Vôbec som nerozumela tomu, čo sa deje ale hlava mi padala na jednu stranu.
Posledné čo si pamätám sú moje ryšavé vlasy pred očami.
Potom som sa zobudila. Stále na zemy ale pred očami som videla lekára a v diaľke sanitku. Bolo mi lepšie minimálne natoľko, aby som sa vydesila. Čo tu robí sanitka?!
"Ččččo to je?" spýtala som sa vydesene lekára ktorý sa usmial.
"Kľud. Vezmeme ťa na pozorovanie." povedal a pohladil ma po čele. Ja to tak neznášam keď ma niekto hladká po čele.
"Nie mne nič nie je.. Som len...unavená!" snažila som sa presvedčiť ho, no márne, odviezli ma.
N

eskôr prišla aj moja mama, celá vystrášená. Lekári ju všal ubezpečili, že som mala skoro iba slabý otras mozgu. Stále som však bola mimo. Z čoho? Čo sa vlastne stalo? Spomínala som si iba matne.
"Zajtra ťa pustia!" povzbudovo mi mama stisla ruku. Stisla som ju jej späť a opatrne sme sa objali.
"Ocko aj Mišo ťa pozdravujú." povedala. O týždeň aj niečo sa vracajú. Aj tak ma udivuje, že tu mamu nechali v 7. Mesiaci samú aj so mnou.
"Dúfam že sa majú dobre." zasmiala som sa.
"Áno, otec si to tam nevie vynachváliť a Mišo teoreticky tiež. Dokým tvoj ocko obdivuje paniatky tvoj brat obdivuje tú Sabine." zasmiala sa mama. Pri tom mene ma trochu striaslo. Ale Mišo mi pred včerom poslal Sabinine fotky a vyzerala sympaticky.
Onedlho mama odišla a ja som znova osamela. Rozhodla som sa, že si pospím. Keď som však zatvárala oči, niekto zaklopal.