You are so beautiful

36.

V prvom rade prepáčte, že časť nevyšla už včera, ale úplne som zabudla.. :/ Komentujte vote-ujte pokiaľ ste z východu užívajte si prázdniny :D :* 

"Mia, slečna, máte sestričku!" nadšene povedala sestrička. Zvískla som. Fakt. Konečne. Yes! Ja som veľkou sestrou! Rýchlo som vbehla dnu. Mama mala strapaté vlasy, unavené oči, ale úsmev na perách. V rukách držala malého drobca. 

"To...to je moja sestra?" pípla som a zasnívane som pozrela na bábätko. Celkom objektívne to bolo najkrajšie bábo na svete.

"Áno. Môžeš jej vymyslieť meno. Ale  iba chvíľku, potom ju vezmú na vyšetrenia." usmiala sa mama. Mame som podala mobil, na ktorom som už zapla skype, takže sa dojato usmieval aj otec s Mišom.  Opatrne som do rúk chytila drobca. Bola-bola taká zlatá, nenachádzala som slová. 

"Mám jej dať meno? Ja?" spýtala som sa a pozrela som na otca. 

"Jasné." usmial sa. Mišo trochu frflal, že to nie je fér, no otec ho hneď stopol, kto nechodí do školy a užíva si v Brazílii. Chvíľu som premýšľala nad nejakým menom. Karolína? To...nesedí mi k nej. Nika? Jednu Niku už poznám a to meno sa mi s ňou spája. Ema? Nie, teraz je mnoho dievčat s týmto menom. Olívia? To sa mi spája s menom Otília. Miriam? To by sme mali všetci meno na M. Tak...Tamara? Bingo! 

"Tamara! Bude to Tami." povedala som rozhodne. Mama vyzerala prekvapená. 

"Pekné meno." usmiala sa, "mne sa páči." 

"Mia, Michhal, Tamara." usmial sa otec a meno odkývol. 

"Tamara?!" prekrútil očami Mišo. 

"No? Čo sa ti na tom nepáči?" bojovne som naňho pozrela. 

"Ja...je to divné meno. Nesedí k tým našim." krútil hlavou Mišo. 

"Nie. Mia, Mišo Tami. Sadí to!" výhražne som naňho pozrela. Keby môj pohľad vedel zabíjať. Mišo tu už nie je. Prekrútil očami ale nič nepovedal. 
"Takže, vitaj na svete, Tami." prihovorila som sa malému drobcovi. Na to sa rozplakala. Ja ju tu vítam na svete a ona sa rozreve. Ehm.. Usmiala som sa na ňu a položila som ju mame do rúk. Na to sa prerušila Skype. Ako mi otec neskôr napísal, kvôli búrke zlyháva všetko. Ale aspoň videli malú a aj mamu. Potom prišla sestrička. Celé sa to odohralo sa za maximálne 5 minút. Keď som s mamou osamela, sadla som si k nej na posteľ. Ale iba trošičku, ešte aby sa jej niečo nestalo. Bolo na nej vidno, že je unavená. 

"Babka a starký prídu  o chvíľu. Mám ťa rada mami." povedala som. 

"Dobre. Vieš, že aj ja ťa ľúbim. Len..?" 

"No?" 

"S kým budeš doma?" spýtala sa ustarostene a ja som na ňu pozrela najkrajším pohľadom, akého som bola schopná. 

"Sama." usmiala som sa na ňu. 

"Mia..." 

"Mami, však som samostatná...."  prosila som ju. 

"Ok no.. ale budem ti volať. Opováž sa urobiť nejakú hlúposť!" výhrážne sa na mňa pozrela ale usmiala sa. 

Potom som utekala domov. Bola som akoby dobitá energiou. Rýchlo som chcela ísť do obchodu. Musela som vyzerať fakt šťastne. 

Keď som nakúpila, zavolala som Simči a Nike, či ku mne nejdú prespať, spravili by sme si babský večer... 

"Prepáč, ale dnes máme povinne s bratom rodinný večer. Rodičia ma donútili. Chápeš, ségra si behá von s frajerom a ja budem pozerať s rodičmi nejakú komédiu." fňukala Nika do telefónu. Upokojila som ju a odkázala som jej, nech si večer užije. Pot som zavolala Simone.
"Prepáč, ale ideme s Dalíkom do kina." povedala.
"Tak si to užite." usmiala som sa aj ja.

Večer som teda presedela pred telkou, hoci som film nevnímala. Mala som strašnú radosť a zároveň som sa zrazu cítila osamelo. Pomaly som si naberala rukou pukance, keď mi zavibroval mobil. Rýchlo som zdvihla. 

"Ahoj láska." Láska?! Čo som z toho taká mimo.

"Čawes, Luky." povedala som a stíšila som zvuk televízora

"Si doma?" spýtal sa. 

"Uhm." povedala som. 

"Sama?"

"Niečo sa deje? Hej som." povedala som prekvapene.

"Tak počkaj, mám pre teba prekvapko.
"Ehm..ok." usmiala som sa.
"O 20 minút u teba." povedal a ja som sa rýchlo prezliekla zo starých teplákov a trička do niečoho, v čom môžem výjsť aj na ulicu. Vlasy som si rýchlo rozpustila a prečesala.

O 20 minút som vážne počula zvonček a vybehla som otvoriť. Lukáš ma pobozkal a chytil za ruku. Viedol ma k starej škodovke.
"Ty máš auto?!" prekvapene som naňho pozrela.
"Nie, je mamine. Ale mama nie je doma, takže som si ho...požičal." zasmial sa a ja tiež.
"A máš vodičák?" nejak mi to nešlo do hlavy, však má iba 16, zatiaľ čo ja 15. Ale zajtra mám narodeniny, konečne  "sladkých šestnásť."
"Šoférovať celkom viem, ale vodičský preukaz popravde nemám." úžasne. Trochu vystrašene som nasadla do auta a pripútala sa. Lukáš vyšiel z príjazdovej cesty, hoci omylom zrazil záhradného trpazlíka susedke. Ehm...
"Si si tým fakt istý?" myslela som šoférovanie.
"Jasné." povedal, dupol na plyn a ja som začala v duchu rátať so smrťou.

"Preboha pozor!" zvískla som, keď auto vybočilo z prázdnej a rovnej cesty.
"Kľud, mám to pod kontrolou." povedal nepresvedčivo a pozorne sledoval cestu pred sebou.
"Lukáš!" zakričala som, keď sme narazili do stromu. Bol to iba slabučký náraz, takže sme pokračovali v ceste, ale ja som sa strašne vydesila. 
"V pohode. Nič sa nedeje." hovoril Lukáš. Nadvihla som jedno obočie a rýchlo som potiahla volant, lebo sme znova bočili z cesty.
Ticho som zapla rádio. Krútila som hlavou do rytmu pesničky.
"Počuješ to?" spýtal sa Lukáš a zbledol.
"Hej, ale môžem pridať hlasitosť." povedala som a nahla som sa k rádiu.
"Nie toto Mia! Toto!" povedal,  vypol rádio. Fakt. DOFRASA!
"To je.."
"Polícia." dokončila som zaňho vetu.