You are so beautiful

17.

Hello, dnes už druhá časť, nejak som sa rozbehla. Tak si ju užite, lebo teraz ich bude (pravdepodobne) pomenej, keďže sa začína škola a tak.. :,( 
Inak, nejaký ten koment a vole potešia.. :) 

"To je nadlho.." vyhýbal sa odpovedi Tony.

"Mám čas." drzo som mu odpovedala a založila som si ruky v bok.
"Ale ja nie." odpovedal. Nahnevane som naňho pozrela.
"Vieš čo? Choď, ale odpovedi sa nevyhneš!" cmukla som naňho a odišla som domov.

"Takže tri týždne." poznamenala som. Mišo na mňa pozrel, zatiaľ čo ja som si vyzúvala topánky.
"Pozri, to nie je tak veľa." povedal ale ja som naňho posmešne pozrela.
"Mišo, neklam. K tomu, budete tam aj na naše narodky." povedala som a Mišo stíchol.
"Inak, niekto ti volal." poznamenal Mišo po chvíľke. Mobil som si zabudla doma, na doučku som ho nepotrebovala. Rýchlo som vybehla hore do izby. Volal mi Adam. Prečo ma to ani neprekvapuje... Samozrejme, že som mu nezavolala späť. Ale ešte stále som neotvorila tú správu od neho.
Adam ďalej nevieš: ahoj, to čo sa stalo..... Sa vlastne nikdy nestalo. Vieš, ja mám ešte stále rád Sabinu a nechcem aby si sa na mňa namotala
Dúfam, že si to pochopila a zostaneme kamaráti. Adam
Vyjavene som pozerala na mobil a pochytila ma zlosť. On bol ten, kto ma skoro pobozkal. A ty si sa nechala. Ale to je nepodstatné! Nahnevane som hodila mobil o zem.
Zrazu niekto zaklopal na dvere.
"No?!" zamrmlala som.
"Vyprosím si, aby si nehovorila týmto tónom!"
"Aj ja ťa mám rada mami."
"No. Chcela som sa s tebou porozprávať." povedala mama a zavrela dvere. Saela si ku mne na posteľ a hovorila ďalej.
"Takže som počula že volleyballu je koniec a..."
"Mami nechcem to riešiť." povedala som rázne a čakala som, že mi mama dá pokoj.
"Mia! Bez športu neostaneš, je ti to jasné?! Pokiaľ nechceš, aby som sa do toho zamiešala ja, tak si začni niečo hľadať." povedala mama a s námahou vstala  z postele.
Vzdychla som si a prevrátila som očami.

Dni plynuli, otcov a Mišov odchod sa blížil a mne sa to zdalo zo dňa na deň menej fér. Môj ctený braček pôjde niekde na druhý koniec zeme, bude mať nonstop voľno celé 3 týždne a bude si užívať. Ja budem doma, budem sa učiť, vstávať do školy, počúvať mamu a jej náreky nad tým, ako pribrala (určite to nie je tehotenstvo..).
Otrávene som sadla za notebook a pokúsila som sa nájsť niečo na internete, nejaký klub, šport, krúžok.. Niečo, čím by som sa zamestnala. Na nič rozumné som však neprišla. Nič ma nezaujalo, nič nebolo také, čo by mohlo nahradiť volleyball.
"Mia?" zakričal oco. Lenivo som vstala a podišla k spálni.
"Áno oco?" spýtala som sa ho. Oco ležal v posteli, vyzeral unavene, mal červený nos a okolo seba hŕbu vreckoviek.
"Kde je mamina?" zachripel.
"Išla na nákup, prečo?" spýtala som sa.
"Asi mám nejakú chrípku.." zamrmlal a ja som mykla plecom.

Prešlo pár dní a otcova chrípka sa upokojila. Už som myslela, že nikam nepôjdu, ale predsa idú. O 3 dni. To je tak málo! Myslím, že mama dúfala, že otec sa neuzdraví a nikam nepôjde. Ale uzdravil sa a mama vyzerá nervózne. Raz sa snažila otca prehovoriť, nech si to rozmyslia, ale otec sa naštval pohádali sa a nerozprávali sa do večere. Od vtedy už túto tému mama nerieši, rieši však v kuse inú tému. Tou je "Mia a šport." Keby ste vedeli, ako mi s tým lezie na nervy.. 
"Mami daj mi chvíľu čas, okej?!" vybuchla som včera na večeri.
"Nebudeš na mňa hovoriť týmto tónom Mia, pokiaľ nehceš, aby sme ti zhabali mobil. A dávam ti 3 dni, potom ťa prihlásim na basketbal." povedala mama a prísne na mňa pozrela. Na basket nechcem chodiť, to bol mamin sen, keď bola malá, nie môj. Nebude si na mne plniť svoje sny predsa! Musím teda niečo nájsť sama..

Doteraz som bola na internete a niečo hľadala. Začínam mať z toho nervy. Veľké nervy.  Mala.som pocit, že som za tým počítačom strávila celý deň, takže som si išla zabehať. Obliekla som si dlhú mikinu a legíny, zakričala na mamu, že sa idem preč a vybehla som von. Bežala som do parku. Už dlho som si nezabehala a nebola som v kondícii, no bol to úžasný pocit.
Po parku chodilo veľa ľudí, mamičky s deťmi, skupinky detí či teenagerov, mladé i staré páry... Sem tam som videla susedov a známych.. Zrazu na mňa niekto zakričal.
"Ahoj Mia!" kýval na mňa Ondrej a ja som sa pousmiala.
"Ahoj Ondro. Ako sa máš?" pribehla som k nemu.
"Celkom to ide. A ty?" povedal a pozrel sa na jazierko vedľa nás.
"No... Dá sa." ďalej prebiehala normálna nudná konverzácia. Ondrej sa dal na bedminton a našiel si babu. Na neho by som to nepovedala. Ale vyzerá lepšie ako pred tým týždňom či koľko. Tenis ho vraj baví a jeho baba sa volá Alex. Ukázal mi aj fotku, sú spolu strašne zlatý. Ale to je jedno. Povedal aj, že Adam sa vraj má fajn a ešte furt chodí so Sabinou. Potom vraj dodal, že ma nechcel nahnevať. Hm..
Adam mi znova výril v hlave. Zaujímalo by ma, čo na nej vidí. Alebo čomu sa venuje. Bolo by divné mu napísať? Len tak zo zvedavosti. I keď... To čo mi napísal.. Písal aj, že dúfa, že zostaneme kamošmi, ale príde mi to blbé sa s ním nejako skontaktovať. Znova myslím na blbosti.
Bežala som ďalej, zastavila som sa až pri obchode za parkom. Lapala som dych, kúpila som si jednu vodu a zatiaľ som sa obzerala okolo seba. Vedľa obchodu je malá tabuľka, kde ľudia z našej časti mesta  lepia nejaké ponuky alebo reklamy. Jedna ma ale zaujala. Podišla som bližšie. Čo môžem stratiť? N papieriku stála celkom zaujímavá ponuka.