You are so beautiful

37.

Na to začal Lukáš nadávať a ja som si nervózne hrýzla spodnú peru, až som v ústach zacítila krv. Lukáš musel zastaviť. Vložila som si hlavu do dlaní a dýchala som zhlboka. Policajné auto zastalo pri nás a vyplo sirény. Z auta vystúpil mohutný muž zo slnečnými okuliarmi. Keby že nemáme taký problém, zasmiala by som sa. Komu sú slnečné okuliare o 21:00 ?!
"Dobrý." pípla som a Lukáš kývol hlavou.
"Decká, dobrý. Alebo skôr zlý!" zasmial sa. Ohromne vtipné.
"Kto riadil auto? Ty?" spýtal sa a ukázal na Lukáša.
"Áno." prikývol.
"Koľko máš rokov? Klamať sa ti neoplatí, však mi si ťa vieme vyhľadať." povedal prísne policajt.
"16." zamrmlal Lukáš.
"To ma podržte! A auto je tvoje?"
"Nie."
"Takže aj krádež?"
"Nie."
"Ako to?"
"Je mamine. Požičal som si ho." povedal Lukáš a mykol plecom.
"A mama ti to dovolila?"
"No.. Nie."
"Vie o tom?"
"Nie."
"Takže krádež." povedal nekompromisne a zapísal si niečo do malého zošita.
"A vodičský preukaz más chlapče?" spýtal sa, hoci neviem na čo. Celkom logicky ho nemá.
"Nie." povedal Lukáš.
"Ejha." pokrútil hlavou policajt.
"A vy slečna?" pozrel na mňa a ja som sa nervózne usmiala.
"Áno?" pípla som.
"Čo tu robíte? Vek?"
"Lukáš ma chcel niekam zaviesť. Teda išli sme na výlet. Skoro 16." sama som nevedela, čo tu robíme.
"Aha. Poďte so mnou." povedal a ukázal na jeho auto.
"A čo moje auto?" spýtal sa Lukáš.
"Nie je tvoje. A neboj sa, mi sa oňho postaráme." povedal a poklepkal na svoju uniformu.
Nasadli sme do jeho auta. Nemala som nikam ísť. Nikam. A už vôbec nie s chalanom, ltorý nemá vodičák a nevie šoférovať. Celou cestou sme sa viezli ticho. Lukáš ma chytil za ruku, no ja som sa odtiahla. Bola som proste vydesená a nahnevaná zároveň. Na polícii sme sa vyviezli na druhé poschodie. Vošli sme do nejakej kancelárie. Papiere, ceruzky a perá sa povaľovali na jednej z poličiek. Predo mnou bol veľký čierny stôl, pred ním dve a za ním jedna stolička. Sadli sme si ja som nervózne pozerala po miestnosti.
"Lukáš, daj mi meno a telefónne čísla na rodičov." rozkázal policajt.
"Veronika Hallová." povedal Lukáš a nadiktoval telefónne číslo.
"A otec?"
"Nemám otca."
"Dobre."
"A ty?" pozrel na mňa. 
"Ja?" pípla som a policajt prikývol. 
"Mojím rodičom sa nedovoláte." smutne som povedala. 
"Prečo?" spýtal sa a ja som stisla ruku Lukášovi. 
"Dočasne je u mňa." povedal. Som rada, že pochopil. 
"To už prečo?" 
"Lebo jej rodičia...tu nie sú." povedal Lukáš. 
"Ah, prepáč, to som nevedel." povedal a ja som sa v duchu uškrnula. Vážne nám uveril? 
"Pozri sa... určite táto slečna prežíva ťažké obdobie. Takže z ľudskej stránky vás nechám tak. Jedine auto máte odtiahnuté, ale zavolám tam a dajú vám ho. Nabudúce nech sa to neopakuje. Úprimnú sústrasť." povedal policajt. Myslí, si, že moji rodičia sú mŕtvy? Aspoň že nás nechal ísť.
"Ďakujeme, už sa to nikdy nezopakuje." pousmiala som sa a odišli sme z budovy. 

"Vieš, že sme klamali polišom?" zasmial sa Lukáš a chytil ma za ruku. 
"A?" uškrnula som sa. 
"Poď so mnou." povedal po chvíli Lukáš." 
"Ale nejdem nikam autom!" dala som si ruky v bok. 
"Neboj." zasmial sa, "ukážem ti niečo." povedal a ťahal ma smerom do mesta. mykla som plecami a následovala som ho. Boli sme v strede historickej časti mesta. Okolo nás boli staré domy, tmavé uličky, kostoly, kaviarne a kopa zaľúbencov alebo partií potulujúcich sa len tak po meste a baroch. 

Lukáš ma viedol k jednému starému domu. Prešli sme tmavou uličkou, všade bolo ticho. Pri dome bol starý rebrík. Lukáš po ňom rýchlo vyšiel a podal mi ruku. 
"Zvládnem to!" zasmiala som sa a rýchlo som sa vyštverala hore. Nie, nebol tu žiaden výhľad. Spýtavo som sa na Lukáša pozrela. Ľahol si do stredu. Ja som si ľahla k nemu. Nad nami bolo nebo plné hviezd. Čudovala som sa, že ich bolo vidno tak dobre, keďže sme v meste. 
"Nádhera." ohúrene som povedala. 
"Však?" usmial sa. Zrazu sa ku mne otočil. 
"Inak, dnes sa zo mňa stala veľká sestra." zasmiala som sa. 
"To je úžasné." povedal. 
"Však. Je to dievča." povedala som znova. 
"Ako sa volá?" 
"Tamara, vyberala som jej meno." usmiala som sa. Chvíľu sme len tak pozerali na nebo. 

"Prepáč, za ten problém." povedal a obaja sme mysleli na incident na polícii. 
"Aspoň si môžem pripísať o dobrodružstvo viac." zasmiala som sa. 
"Som rád, že si sa nenahnevala." povedal a pobozkal ma. 
"Kam sme to vlastne mali ísť?" zvedavo som sa opýtala. 
"Na jedno miesto. Veľmi pekné miesto." 
"A...čo by sme tam robili?" spýtala som sa. 
"Niečo by som sa ťa opýtal." 
"A čo by si sa ma opýtal?"
"Môžem sa ťa to opýtať aj teraz." 
"Počúvam." usmiala som sa.  Lukáš sa zdvihol na kolená, tak som to urobila ja ja. 
"Či.. či by si so mnou chodila aj "oficiálne"" povedal, ale myslel to ako otázku. 

Ja viem, znovu časť vyšla neskoro, ale... ok no, nemám žiadnu výhovorku, snáď mi to odpustíte :D. 
Čo myslíte, ako Mia odpovie? 
Ďalšiu časť vydám zajtra, FAKT. Možno aj dve, lebo od budúceho pondelka do piatka/soboty žiadna časť nebude, prepáčte, ale máme lyžiarský :) 
Inak už je tu 2,5K videní a 431 votes. Neskutočne si to vážim a ďakujem Vám :* 

Vaša Tammi