You are so beautiful

32.

Ahojte, nová časť, som s ňou celkom spokojná, čo poviete vy? Názory dole do komentov :) 

"Ahoj." povedala som a v duchu som sa preklínala. 

"Mia! Neverím, že mi ti voláš!" nadšene vykríkol.  Musela som sa pousmiať. 

"Chcela som povedať, že mi je to ľúto...fakt." povedala som. Mala som z toho celého nejaký zlý pocit. 

"Ach tak..." povedal už menej nadšene. 

"Prečo...?" spýtala som sa ho to. 

"To je jedno." povedal rázne. 

"Adam! Prečo mi nepovieš príčinu?!" vyčítavo som sa opýtala. Som "trochu" zvedavá.... 

"Lebo príčina si ty!" povedal a zrazu...ticho. Z oboch strán. 

"Ja??" spýtala som sa ako taký blbec. 

"Hej." povedal a ja som si kusla do pery. 

"Vieš, ako si mi povedala, že si mám konečne vybrať?" spýtal sa a ja som ticho zamrmlala áno. 

"No tak som si vybral." povedal a znova bolo ticho. Keď ja som t  toho celého akosi mimo. Lebo ani Lukáš...No nie je mi ľahostajný. No do frasa.

"Mia? Si tu??" ozval sa zrazu. 

"Áno, som." povedala som priškrteným hlasom. 

"Čakal som, že budeš reagovať inak." povedal a ja som bola znova ticho. Pokúšala som sa aspoň ako tak porozumieť sama sebe, no nešlo to. 

"Počkaj... je v tom ten ken z nemocnice?!" spýtal sa a mne trvalo, kým mi došlo, kto je to ken. 

"Nehovor mu Ken!" nahnevane som zasypela do telefónu.

"Takže je!" zvolal. 

"Asi." povedala som. Čakala som, čo bude následovať. 

"Fasa Mia! Ja sa kvôli tebe rozídem s priateľkou a ty si nájdeš nejakého teploša!" zreval. Ty kokso, až som sa zľakla. 

"Nevedela som, že sa s ňou rozídeš!" zakričala som. 

"Intuícia ti nič nehovorí?!"

"No akože sorry! To som mala čakať dokým tebe trochu cvakne v gebuli či čo?!" 

"Preboha, nebuď decká!" 

"Jediný decký si tu ty! A jediný teplý tu asi budeš tiež ty!"

"To asi ťažko! Len čo som ťa nechal na pochybách vrhla si sa do rúk niekomu ďalšiemu! Si obyčajná........!" 

Znova ticho. A znova z oboch strán. Nahromadila sa vo mne zlosť. 

"Nenávidím ťa!" zakričala som so slzami v očiach. Nie je to tak ako hovorí! Srdcu nerozkážem! Nemôžem za to, že som sa zamilovala. Zostalo ticho. Asi som použila prisilné slovo. Po líci mi už stekala prvá slza. Tentoraz som ju však nedokázala zastaviť. Takže sa spustil čistý vodopád a ja som vydávala zvuky ako tuleň, len aby plač nebol počuť cez telefón. Prečo už znova plačem kvôli Adamovi?! 

V telefóne bolo znova ticho. 

"Mia...Ja som to tak nemyslel." povedal Adam. Zhlboka som sa nadýchla a zastavila ďalšie slzy. 

"Nechaj ma!" povedala som a zložila som. Potom som už iba naťukala SMS Simči a Nike, že ich potrebujem. Odpísali, že prídu o hoďku, že sa o mňa boja a že to bude dobré. Potrebovala som spoločnosť. Toto boli ľudia, ktorý ma chápali. 

Rozhodla som sa, že ešte kúpim zmrzku. Takú nejakú vo vedre, teraz som mala nervy úplne zlomené. Neviem, prečo ma to tak vzalo..

V obchode som zobrala vanilkovú a čokoládovú. Mladá predavačka na mňa pozerala divne a pohŕdavo, no keď som k nej zdvihla moje červené oči a zlepené vlasy rýchlo a bez slova blokovala obe zmrzliny.  

Simča a Nika prišli na čas, celé zdesené. Myslím, že zdesenejšie boli jedine vtedy, keď som sa im ukázala. Našťastie mama nebola doma takže som sa vyhla mnohým otázkam a jej ustarostenému pohľadu.

"Mia!" zvolala Simča.

"Čo sa kriste deje??" spýtala sa vyľakane Nika. Pokúsila som sa usmiať.

"Viete o tom Adamovom rozchode?" spýtala som sa ich, hoci som dobre vedela, že to vedia.

"Samozrejme že hej. To ťa to tak vzalo?" prekvapene na mňa pozrela Simča.

"Nie! Ale volala som s Adamom. Viete prečo sa rozišli?"

"Tipujem pre teba. To ťa tak vzalo?" spýtala sa Nika.

"Nie! Teda trochu. Ale.." vyrozprávala som im všetko, do slova a do písmena. Povedala som im aj o Lukášovi. Na tvári mali vážny výraz a prikyvovali. Keď som im však povedala posledné dve vety nášho rozhovoru zatvárili sa zmätene. 

"Bože..." zamrmlala Simča a nespúšťala zo mňa oči. 

"Čo mám robiť?" spýtala som sa a založila som si ruky ku tvári. Baby iba krútili hlavou, nevedeli. 

"Skús poslúchnuť svoje srdce..." povedala Nika a pokrčila ramenami. Zamyslene som si zobrala lyžičku zmrzliny. 

"Niečo na tom bude, no...ja fakticky neviem." a sme tam kde sme boli. Zúfalka Mia a jej dve kamošky, ktoré jej dávajú trochu náročnejšie rady. 

"Mia.... Ja osobne by som to skúsila s Lukášom, lebo to telo..." slintala Simča až som do nej hodila vankúš. 

"Simi fakt...." usmiala som sa. 

"Však ja to myslím vážne!" zdvihla ruky nad hlavu  akože sa vzdáva. 

"Ok, len nezabúdaj, že máš Dalibora." žmurkla som na ňu. 

"Na neho sa nedá zabudnúť!" zasnívala sa znova Simča. Zasmiala som sa nad ňou. 

Podvečer keď baby odišli a ostala som sama, otvorila som notebook a išla som na facebook. Nejaká nová žiadosť, no nič zaujímavé, nejaký soploš, ktorý na profilovke ukazuje prostredník. No fakt cool. Žiadosť som odstránila. Všimla som si, že mi niekto práve napísal.

Lukáš S:  Ahoj Mia, nechcela by si sa ešte stretnúť?
Mia: Veľmi rada :) kedy?
Lukáš S.: teraz
Mia: ????
Lukáš S: Myslím to vážne!

Hrabe mu??? Ale je zlatý...

Mia: Si v pohode? :D ako teraz? Kde? Prečo? Je predsa 7 hodín pondelok. :/
Lukáš S: Neboj, nemusíš ísť ďaleko.
Mia: .........?????????
Lukáš S: stačí ak podídeš k oknu.
Mia: ehm, no ok.

Urobila som ako povedal..