Patrik March (SK)

~Úplne sám~

...keď tu zrazu, som započul Bad Romance. Zvonil mi mobil. Volala mi teta Monica, mamina sestra. "Prosím?" "Patrik? Ahoj, to som ja. Niečo sa stalo, obleč sa a o chvíľu prídem pre teba." "Č..čo sa..." -píp, píp. Zrušila. Veľmi som sa bál, že niečo vážne s ujom Joshom, ktorý mal rakovinu a bol vo vážnom stave. Celý roztrasený som si na seba hodil rýchlo aspoň nejakú suchú mikinu, dal som si bundu a vyšiel pred vchodové dvere. O päť minút prišla teta Monica, rýchlo som nasadol a vyštartovali sme. "Čo sa stalo?" "Patrik, tvoja mama je v nemocnici." "Čo? Preboha! Je v poriadku? Žije?" V tom momente sa mi začali tlačiť slzy do očí. "Neviem, lekári jej robili nejaké vyšetrenia a teraz leží na izbe." Prvé čo mi napadlo bolo, že mama umrie. Ale v minulosti sa jej predsa nič takéto nestalo, teda aspoň o ničom nehovorila. Konečne sme prišli do nemocnice. Prišli sme pred izbu 35A, v ktorej ležala. Do izby som vošiel so slabosťou a zaslzenými očami. "Mami! Maminka, čo sa ti stalo?" "A..ahoj Patrik, odpadla som." hovorila veľmi potichu a bez sily. "Tak som sa o teba bál, teta Monica mi volala, že sa niečo stalo." "Viem zlato, povedala som jej, nech ti zavolá, ja som nevládala." a v tom prišla do izby zdravotná sestrička. "Je mi to ľúto, ale budete musieť ísť, pacientka si potrebuje oddýchnuť. Odpadli ste z obrovského vyčerpania. Musíte sa šetriť." a keď toto sestrička povedala, tak mi spadol kameň zo srdca, že nič vážnejšie to nebolo. Naklonil som sa k mame a potichu jej povedal. "Musíš sa vyzdravieť, si to jediné, čo okrem teba a Liz mám, si silná, zajtra prídem." Dal som jej pusu na líce, posledný krát v ten deň som na ňu pozrel a odišiel som. "Neboj sa, bude v poriadku, len potrebuje teraz veľa oddychu a kľudu." Povzbudivo mi povedala teta Monica a chytila ma za rameno. "Poď, vezmem ťa na dnes ku nám." Z nemocnice sme išli ešte ku nám, aby som si zobral veci. Otec nebol zas doma, ako vždy, ale jeho kamaráti a alkohol mu boli vždy prednejší, ako my. To preto určite mama odpadla, pretože všetko ťahá ona. Samozrejme, že jej pomáham ako sa len dá, ale v mojom veku si len ťažko zoženiem nejaku prácu. A otec si aj tak nevšimne, že nie som doma, teda, ak vôbec príde. "Si zbalený? Jacob sa na teba moc teší a Linda tiež." "Áno, už idem." Do tašky som si pribalil aj malú fotku maminky, aby bola stále so mnou. Čo som si za celý deň všimol bolo to, že sa mi Liz ani raz neozvala. Pokúšal som sa jej volať, ale nezdvíhala. Cítil som sa úplne sám, pretože dve najdôležitejšie osoby v mojom živote, boli "fuč". Mama v nemocnici a Liz sa mi neozívala. A to sme v kontakte denno denne. Ale onedlho som nato zabudol, stále som mal v hlave to, čo sa stalo. Nastúpil som do auta a odišli sme. Teta Monica bývala s jej manželom a dvoma deťmi v slušnom rodinnom dome, v pokojnej štvrti. Mali tam detské ihrisko, plaváreň a dokonca aj najlepšiu pizzeriu v okolí. Jacob vyšiel von a vrúcne ma privítal. "No čau starý, ako žiješ?" Jacob mal šestnásť rokov, bol vysoký, vždy vyčesaný a oblečený podľa najnovšej módy. "Ahoj, ale tak, vieš ako.." "Viem viem, ale neboj, všetko bude v poriadku." Nachvíľu som vypustil všetko z hlavy a cítil sa opäť šťastný, aj keď nachvíľu. "A kde je Linda? Veď keď som išla z domu, tak bola aj ona doma." spýtala sa Monica. "No, ona išla s Rebeccou, vraj nejaké úlohy na matiku či čo." odpovedal Jacob tak, ako keby niečo tajil. "Ahá, takže s Rebeccou, no však to si overím." povedala celkom naštvano a dotoho dávala falošný úsmev. "Poď si veci zložiť do izby, onedlho je večera." zavolal ma Jacob. "A kde je ujo Josh?" spýtal som sa prekvapene, lebo inokedy bol vždy v obývačke, ale aj keď mal vážnu chorobu, tak bol stále veľmi aktívny. "Je v izbe, spí, bol dneska na chemoterapií a vtedy býva veľmi unavený." povedal Jacob a malým úsmevom, že je všetko v poriadku, aj keď som mu videl v očiach strach a bolesť. Po večeri sme sa presunuli do obývačky, kde sme si pozreli obľúbený seriál a išli sme spať. Jediný, kto nám chýbal ešte v dome, bola Linda. Ľahol som si do postele, pomodlil som sa za maminku a zaspal.