Patrik March (SK)

~Sklamanie~

Prebudil som sa v noci. Bolo asi 2:35. Do školy som nemal nič prichystané, ale to ma teraz netrápilo. Len som si vymenil knihy a to stačilo. Stále mi hlavou behal Adam. Ako to dnes dopadne? Čo budeme robiť? Zapáčim sa mu, keď ma lepšie spozná? A podobných otázok mi v hlave behalo milión. Znova som si ľahol do postele, ale nevedel som zaspať. Prehadzoval som sa z boku na bok. Napokon ma únava premohla a zaspal som, aj keď až nadránom. O 6:00 mi zvonil budík. Aj keď som spal ani nie tri hodiny, nebol som vôbec unavený. Bol som nabudený, pretože som sa nevedel dočkať, kedy naskočí 15:00. Moc sa mi do školy nechcelo a k tomu som mal ísť ešte sám, pretože Liz bolo stále zle. K tomu bola strašná zima a poriadná námraza. Autá sa na ceste šmýkali, ako keby išli po práve vyleštenom skle. Zišiel som do jedálne na raňajky. "Dobré ránko." povedal som všetkým. "Dobré aj tebe. Patrik, ak chceš, tak ťa dneska zveziem do školy." ponúkla mi odvoz teta Monica. "Bola by si zlatá. Je poriadná zima a nechce sa mi ísť pešo a ešte keď mám ísť k tomu sám." "Dobre, tak sa naraňajkuj, prichystaj sa a pôjdeme." Na raňajky som si dal miešané vajíčka a mätový čaj s medom. Môj obľúbený. Obliekol som sa a vyrazili sme. Ako sme išli, tak zrazu bola pred nami dlhá kolóna. "Do riti!" povedala nahnevano Monica. Dopravu riadila polícia. Pustili 5 áut a zas stopli premávku. Pomaly sme sa dostali až ku tej autonehode. Boli to tri osobné autá. Jedno bolo na streche a ďalšie dve totálne rozbité vedľa. Všade boli kusy áut. Po tridsiatich minútach sme z tej zápchy konečne vyšli. Konečne sme prišli do školy. "Ďakujem teta Monica." "Ale prosím ťa, veď si kvôli mne zmeškal prvú hodinu." "To nevadí, v škole ma isto ospravedlnia, tak zatiaľ ahoj." "Ahoj a pekne sa uč." Keď som prišiel do triedy, tak rovno zvonilo na prestávku. Sadol som si do lavice, nachystal sa na ďalšiu hodinu a počúval som pesničky. Práve mi hrali Imagine Dragons. Zarazilo ma, že v škole nebol Adam. Kde je? Hádam nebol v jednom z tých havarovaných áut. Nie, čo ma to napadlo, to určite nie. Alebo? Dúfam, že nie. Celý čas v škole, som prežil v strachu. Veľmi som sa bál, že sa mu mohlo niečo stať. Domov som prišiel v nádeji, že budem mať od neho na facebooku správu. Prihlásil som sa. Nič. Žiadná správa. Teraz som mal stupeň strachu na najvyššom bode. Veľmi som sa triasol. Bolo 14:30. Mal by som sa ísť chystať. Vybral som si čierne skinny jeans, čierne tričko s nahou a potetovanou Marylin a mikinu. Ešte som si rýchlo upravil vlasy, nech nejako vyzerám a bol som pripravený. Bolo 14:45. Čas sa vliekol ako slimák. Prišo mi to, ako keby prešlo už 5 hodín. Začal som byť nervózny. Otázky z rána sa vrátili. Snažil som sa byť v kľude, ale moc to nešlo. Bol som ale aj veľmi nedočkavý a šťastný. Zišiel som do obývačky za mamou. "Mami, idem von." "A s kým ideš?" "S jedným kamarátom. Čoskoro prídem domov." "Dobre, ale dávaj si pozor." "Áno dám, neboj sa." a dal som jej pusu na líce. Bolo 14:58. Pozrel som sa von z okna, ale nevidel som ho. Dal som si bundu, obul som sa a vyšiel som pred dom. 15:00, ale on nikde. Samozrejme, že nikto nikde nechodí presne ako hodinky. Teda, česť výnimkám. Prešlo desať minút, ale Adama stále nikde. Tak som čakal ďalej. Čakal som a čakal. Dokonca som mu išiel aj naproti. 15:30 a jeho nikde. Sklamaný a plný smútku som išiel naspäť dovnútra. "Patrik, ale ty si sa akosi rýchlo vrátil." povedala prekvapene mama. "Neprišiel." povedal som jej a so slzami v očiach som vybehol hore do izby. Tam som si ľahol na posteľ a všetko napísal Liz. Bola z neho sklamaná a veľmi ju mrzelo, čo sa stalo. Zrazu mi pípla správa. Od Adama. Prečítal som si ju a bol som v šoku.