Patrik March (SK)

~Konečne spolu~

"Patrik, Patrik vstávaj, raňajky sú na stole." V ten moment som si myslel, že dám Jacobovi facku. Chcel som ešte spať a on...ale nevadí, bol som rád, že som niekde inde, ako doma. Zrazu som započul, ako Monica niekomu hovorí do duše, dole v predsieni. "Ty kde si bola celú noc? Si ty vôbec normálna?! Tak a dosť slečna! Hádam si nebudeš robiť čo chceš a máš domáce väzenie. A toto sa stalo posledný krát!" "Ale..." "Ja ti dám takého ale, že ti až zle bude, buď rada že tu je Patrik, by som sa s tebou inak rozprávala. A vypadni do izby, to si ešte vyriešime." "Och, že som sa vôbec vrátila!" Hneď mi bolo jasné, že prišla domov Linda, ale jej mamu úplne chápem, predsa sa o ňu bála. Ja som vstal, prezliekol sa, umyl a šiel som sa naraňajkovať. Keď som prechádzal okolo Lindinej izby, tak som započul tichý plač. -klop, klop. "Môžem ďalej?" "Och, to si ty Patrik." Bola mi otočená chrbtom, ale vedel som, že si rýchlo utiera slzy. "Jasné, poď ďalej." Otočila sa ku mne a usmiala. "Čo sa deje? Počul som tu hádku s mamou." "Och, ty si to počul? To ma mrzí, máš toho sám veľa a ešte aj toto aby si počúval." "To je v poriadku. A čo sa stalo?" "Veď vieš, neprišla som celú noc domov." "No to viem, ale prečo?" "Ale tak, kamarátka mala menšiu párty a bol tam chalan, ktorý sa mi páči a pravdepodobne aj ja jemu. Chápeš nie?" "Hej chápem ťa." V skutočnosti som ju nechápal, pretože som nikdy nebol u kamaráta na párty a nikdy som sa nikomu nepáčil. "Ale neboj sa, ona sa ukľudní a všetko bude v poriadku. To mi ver." "Ďakujem Patrik, si naozaj poklad." "Nie je zač, musíme si predsa pomáhať. Tak a teraz už neplač a poď sa naraňajkovať." Chytil som ju za ruku a išli do jedálne. Po raňajkách mi pípla SMS-ka od Liz. Stálo tam: "Prepáč, že som sa ti celý deň neozvala, ale nevedela som vôbec nájsť mobil. No aj tak som ho mala celý čas v kabelke. Vieš, ženy a kabelky, takže. Ale počula som, čo sa stalo tvojej mame, moc ma to mrzí, ale neboj sa, bude v poriadku. Potom ti zavolám, tak zatiaľ. Pa." a srdiečko. Odľahlo mi, že je Liz v poriadku. Išiel som do izby, keď zrazu teta Monica na mňa zakričala. "Patrik, práve mi volali z nemocnice. Môžeme ísť po mamu. Tak sa obleč a ideme." Tento deň už ani nemohol byť lepší. Bol som tak šťastný, že ide mamina domov, že som bol za minútu prezlečený. Keď sme prišli do nemocnice, mamina nás čakala už na recepcií. "Ahoj zlatko, tak moc si mi chýbal. Som veľmi rada, že už idem domov." "Ahoj mami, ja som tiež šťastný." a silno som ju objal. "Inak, ak by ste chceli, tak môžete byť ešte pár dní u nás, čo vy nato?" spýtala sa teta Monica. "Ale neradi by sme boli na príťaž." odvetila ešte stále slabým hlasom mama. "Keby ste na príťaž, tak Vám to neponúknem." "Tak v poriadku, ďakujem ti. Máš to u mňa." "Ale, veď sestry si musia pomáhať." a mama s Monicou sa objali. Keď sme prišli domov, bol som unavený, tak som si šiel ľahnúť a zaspal som pomerne rýchlo. *"Aha, tam je ten buzerant. Chyťte ho! Poďme s ním na záchody. Chyťte mu hlavu a namáčajte mu ju do z..."* "Nie, nie, nieeeee!!" Strhol som sa zo sna a sadol si na posteľ. Bol som celý spotený a zadýchaný. To ponižovanie a urážanie mi vošlo už aj do snov. Veď sa budem už báť aj zaspať. Išiel som si umyť tvár a najesť sa. Medzitým, som si našiel zmeškaný hovor od Liz. Tak som jej zavolal naspäť. -tŕŕn.. tŕŕn. "Zvoní to, tak hádam zdvihne." "Áno Patrik?" "Ahoj, no volala si mi, tak ti volám späť." "Vlastne áno, zabudla som, ale už nič, len som chcela vedieť, ako sa má tvoja mama. Dúfam je v poriadku a kde vlastne si? Bola som u teba doma, ale tam si nebol." "Ďakujem za opýtanie. Má sa lepšie, už ju pustili z nemocnice a sme u tety Monici." "Aj som si myslela, že budeš tam a to som teda veľmi rada, že jej je lepšie. Budem musieť končiť, tak zatiaľ. Ahoj môj." "Ahoj, zajtra sa uvidíme." Liz som mal naozaj veľmi rád. Ona jediná sa o mňa zo školy zaujímala. Bolo už deväť hodín večer, ale keďže som sa predchvíľou zobudil, tak som unavený nebol. "Mami, idem sa prejsť, zachvíľu som tu." "Dobre, ale dávaj si pozor Patrik." "Neboj sa, dám, ahoj." a zabuchol som dvere.