Patrik March (SK)

~Šťastie je pre každého~

Poslal mi žiadosť. Moja nálada šťastia mi stúpla ešte raz tak, ako bola. Tak som mu ju s radosťou prijal. Nenechal na seba dlho čakať a ochvíľu mi pípla správa. "Ahoj. Došiel si v pohode domov?" Aj keď som popravde išiel len po chodníčku, čo viedol ku vchodovým dverám, lebo až tam ma odprevadil. Bolo to ale od neho nesmierne zlaté a milé. "Ahoj, samozrejme. A ty si ako došiel?" "Ale tak v pohode, len mi bola už dosť zima." Tak a teraz neviem, či mi niečo naznačuje, alebo nie. Neviem, či mu mám napísať, že by som ho zahrial, alebo nie. Čo ak sa Liz mýlila a nie je gay? Ale tak skúsim to. "Oh, tak to by som ťa teda zahrial." Odoslané. Som zvedavý na tú reakciu. "Vážne? Pretože to by som uvítal." Čože? Takže vyšlo to! Trafil som sa. Uf, to mi ale riadne odľahlo, že som si nevyrobil zas nejaký trapas. "No tak možno niekedy." odpísal som mu. "Hmm, čo tak zajtra? Po škole?" Zdá sa mi to, alebo ma práve pozval na rande? Alebo len von? Je mi to jedno, proste pôjdem s ním a to je skvelé! Celý som sa chvel od šťastia. "Môže byť. Zahrejem ťa ako nikto." "To sa teda neviem dočkať. Tak o 15:00 pred tvojím domom?" "Platí. O 15:00, pred mojím domom." odpísal som mu. "Teším sa. Už musím ísť, tak zatiaľ ahoj." a smajlíka s pusinkou za tým. Vážne som nevedel, či si robí srandu, alebo nie. Vlastne, určite nie, pretože si ma zastál pred Johnym. Teraz sa nemôže nič pokaziť! Musím to zavolať Liz. Tá bude kričať od šťastia. -tŕŕn...tŕŕn. Zvoní to. "Áno Patrik?" "Ahoj Liz. Musím ti niečo povedať." "Mám sa báť?" "Ale kdeže. Vôbec nie, len sa na mňa usmialo šťastie." "Však to už od vtedy, čo si ma stretol." A zasmiali sme sa tomu. "Veď to je jasné, ale teraz nejde o teba. Aj keď, ako sa cítiš?" "Vieščo, je mi už o trošičku lepšie, ale stále zle. Zajtra asi ani do školy nepôjdem. Dáš mi potom úlohy?" "Tak ti prajem skoré uzdravenie Bitch a jasné, že ti dám úlohy, to sa ani pýtať nemusíš." "Ďakujem, ešteže ťa mám. A čo si mi to chcel vlastne povedať?" "No stali sa veci." "Aké veci? Som samé ucho." "No takže od začiatku..." a povedal som jej všetko, čo sa stalo na obede a cestou domov zo školy. "...a zajtra idem na rande." "Čo? Na rande?" bolo počuť, že je dosť prekvapená. "A s kým? Nebodaj s Adamom." "Presne s ním. Zavolal ma von. Zajtra o 15:00 pred mojím domom." "Patrik, to je ale skvelá správa. Ani si nevieš predstaviť, aká som šťastná. Až sa mi slzy tlačia do očí." "Neplač moja, aj ja som veľmi šťastný. Ani si nevieš predstaviť ako. A som nesmierne vďačný, že mám takú úžasnú kamarátku, najlepšiu kamarátku, ako si ty. Ďakujem ti Liz." Veľmi plakala. Nezmohla sa ani na slovo a ja som plakal tiež. Konečne sa na mňa usmialo šťastie. Viete, čo to znamená pre čudáka ako som ja? Neskutočne veľa. Konečne si pripadám ako bytosť, ktorá môže zažívať krásne chvíle ako ostatní, pretože si myslím, že tých zlých chvíľ, bolo naozaj veľa a aj ja si kurva zaslúžim šťastie! Zaslúžim si ho rovnako, ako ostatní, pretože ja nie som nič viac ani menej ako oni. Všetci sme rovnakí. Krásne bytosti, ktoré dokážu na tejto krásnej planéte niečo vytvoriť a zanechať tu nejakú stopu. Naozaj každý môže dokázať, čo chce a čo je hlavné, nikdy, ale naozaj nikdy, sa nevzdávaj. Nevzdaj sa vtedy, keď máš napríklad sen zarobiť 1 milión a zlyháš. Ale ty sa zdvihni, "opráš sa" a choď ďalej! Pretože nikdy nevieš, kedy ťa môže čakať napríklad zákazka na nie 1 milón, na ktorom si pohorel, ale na 2, 3 alebo 20 miliónov. A čo je jedna z najhlavnejších vecí, je viera. Neverili by ste, ale keď máš vieru a vieš, že niečo môžeš dosiahnúť, tak ver mi, že aj naozaj môžeš. Nikdy nepočúvaj reči typu: "Tisíc ľudí to nedokázalo pred tebou, tak to nedokážeš ani ty." Toto je len závisť, lebo sa boja, že ty, by si si splnil to, čo chceš. Nikdy nepočúvaj reči druhých. Vždy počúvaj svoju myseľ a vieru. Vždy.

"Prekážky Vás nemôžu zastaviť.
Problémy Vás nemôžu zastaviť.
A predovšetkým, iní ľudia Vás nemôžu zastaviť, len vy sami seba môžete zastaviť ."

Keď som dovolal s Liz, celý uplakaný, pretože som si všetko uvedomil, tak som išiel do sprchy. Po sprche ma mama volala na večeru. "Patrik, poď sa navečerať." "Nie mami, ďakujem. Nie som hladný." a zavrel som sa do izby. Ľahol som si na posteľ. Premýšľal som nad tým všetkým, až som nakoniec zaspal.