Patrik March (SK)

~Nákupy a pozvanie~

Keď sa Liz naraňajkovala, tak si zbalila veci a odišla domov. Dneska máme ísť do mesta na nákupy, tak si niečo pekné vyberiem, aby som potom vonku zapôsobil na Adama. S Liz sme takto často chodili do nákupného centra, do vedľajšieho veľkomesta. Vždy tam majú väčší a krajší výber vecí. A viem, že Adamovi nejde o vzhľad, ale určite ma chápete. Kto by predsa nechcel vyzerať na prvom rande skvelo. Po raňajkách som si išiel prečítať kúsok z knihy Ako si správne priať. Je to priam dokonalá kniha a mnoho som sa z nej naučil. Neobľubujem veľmi nejaké sci-fi knihy, alebo veľmi akčné. Najradšej mám skôr také o živote a životných múdrostiach, hororové a detektívky. Bolo asi 12:19, keď mi zavolala Liz. "Áno moja?" ozval som sa. "No ahoj zlato. Tak platí ten dnešok?" "Samozrejme, že áno. Prečo by nemal?" opýtal som sa nechápavo. "Náhodou, či nie sú nejaké problémy doma." "Nie, nie sú. O 14:00 pred tvojím domom, ako sme sa dohodli." "Teším sa. Potom ti ešte zavolám, zatiaľ ahoj." a položila. Popravde sa mi veľmi nechcelo ísť, ale zas sa mi nechcelo byť ani doma. Nechcelo sa mi nič a aj to nič nerobenie bolo únavné. Určite to poznáte. Niekedy som tak lenivý, že prestanem dýchať, lebo ma nebaví stále nadychovať sa. Divné, ale je to tak. Keď som dočítal kapitolu, tak som si nachystal, čo si oblečiem. Vybral som si čierne skinny rifle, čierne tričko a nato rifľovú mikinu. Doplnky nemôžu chýbať, tak som si dal ešte moje dva obľúbené prstene a krásny drahý parfém. Zbožňujem vône. Vlasy som si nechal "na prírodno." Nechcelo sa mi ich nejako špeciálne upravovať a zbytočne ich zaťažovať tými sračkami. Bolo 13:35, keď som sa doobliekol. Cesta ku Liz mi vždy trvá päťnásť minút, čo nie je tak veľa. O 14:25 nám ide autobus, takže v pohode všetko stíham. Zišiel som dole, obul som si moje čierne tenisky a dal som si ešte bundu. "Mamíí. Tak ja idem za tou Liz. Večer prídem." zakričal som na mamu, ktorá bola v kuchyni. "Dobre, ale dávaj si pozor a žiadné hovadiny!" "Neboj sa. Tak zatiaľ. Ahoj." "Počkaj ešte." zakričala na mňa. Jednu nohu som mal už vonku z domu, keď som sa v tom otočil, aby som zistil, čo chce. "Tu máš." a dala mi do ruky peniaze. "Veď ale ja mám peniaze." "Ticho. A opatrne." "Ďakujem teda. Ahoj." a vyrazil som na cestu. Moja mama bola úžasná. Vždy mi dala to, čo som potreboval a ešte niečo navyše. Áno, niekedy strašne kričí, že sa to nedá vydržať, ale potom sa zas ukľudní a je ako anjel. Dal som si do uší slúchatka a pustil som si Bad Romance. Akonáhle si vždy zapnem túto pesničku, tak mám potrebu tancovať si na ňu. Keď som vyšiel z bránky, tak sa mi vynoril opäť ten odporný sen. Snažil som sa naň nemyslieť. Asi by som to neprežil, ak by sa niečo také stalo, ale preč od negatívnych vecí. Cesta mi ubehla pomerne rýchlo, predsa to je len kúsok. Liz ma už čakala pred jej domom. "Meškáš mladý." povedala mi a usmiala sa. "Dve minúty, ty Bitch. Poď sem, nech si ťa vyobjímam." odpovedal som jej a poriadne som ju vystískal. "Akú si mal cestu?" "Dalo sa. Dneska si mimochodom krásna. To si váž, keď ti to povie gay." a zasmiali sme sa. Liz mala na sebe šede legíny, čierne tričko, dlhý čierný kabát, biele tenisky, veľkú kožennú čiernu kabelku a zlaté hodinky. Možno si myslíte, že ideme na pohreb, keď toľko čiernej, ale my tú farbu milujeme. Ja v čiernej nevidím smútok, depresiu a bolesť, ako ostatní. Vidím v nej krásu, tajomnosť, vášeň a sexuálnosť. Vie toľko schovať, ale aj odhaliť. Je to priam kráľovna farieb, pretože keď sa všetky tmavé, pochmúrne farby spoja dokopy, tak vznikne ona. Vznikne víťazná a najsilnejšia čierna. Pomaly sme sa vybrali pešo na autobusovú stanicu, ktorá bola asi desať minút od Liz. "Dneska by som si chcela kúpiť nejakú košeľu. Pomohol by si mi vybrať? Ty pán módný návrhár." "Takú kravinu sa pýtaš. Jasné, že ti pomôžem s výberom a keby len košele. Spravíme si taký nákupný deň, že toľko vecí ani domov neodnesieme." Ako som už spomínal, tak s Liz chodíme takto nakupovať často. Ja milujem módu. Nesmierne sa v tom vyžívam. Milujem kombinácie. Som doslova závislý na odlišovaní sa, extravagantnosti, až nevkusnosti. Je pravda, že čo ostatným príde hnusné, alebo nevkusné, tak mne to príde zcela normálne a snažím sa za tým vidieť umenie. Milujem umenie a bez neho a módy by som neprežil. Áno, aj mne prídu určité veci moc prehnané, až nechutné, ale túto hranicu mám veľmi vysoko. Nebojím sa odlišnosti a inakosti, pretože viem, že na mňa ľudia pozerajú inak, ako na druhých a aj keď ma zato odsudzujú, tak si idem vždy vlastnou cestou. Nikto by sa nemal hanbiť za svoje pravé Ja. Nikto by sa nemal báť ukázať sa svetu taký, aký je. Nie je už potom jeho problém, ak ho nepríjmu. Bude to ale jeho problém, ak sa nikomu neukáže. Mám veľmi svojský štýl a odlišné správanie a celkovo názory. Liz mi raz povedala, že som ako Lady Gaga v mužskom prevedení. Samozrejme, že ma to potešilo, ale ja nechcem nikoho kopírovať. Pravdaže ani nekopírujem, ale tá odlišnosť je nám naozaj veľmi blízka. Nehanbím sa za seba a po incidente s Johnym som sa naučil mať neprajníkov v zadku so vztýčeným prostredníkom. A tak by to mal urobiť každý. Buďte polichotení tými, ktorý vás neustále rozoberajú a riešia váš život, pretože ich životy sú natoľko nahovno, že musia riešiť práve ten váš zaujímavý. Viem o čom hovorím, kedže si to zažívam, ale naozaj sa nenechajte nikým nikdy ponížiť, ani nič iné zlé. Na autobusovú stanicu sme prišli práve včas. Autobus tam už čakal a ľudia do neho nastupovali. Kúpili sme si lístok a sadli sme si do predposledných sedadiel. Okná boli zarosené a vnútri bola zima. Liz si sadla ku oknu a ja vedľa nej. "Tak a ide sa na nákupy!" povedala nadšene Liz. Šofér naštartoval a my sme sa pohli. Cestou sme toho moc nenahovorili. Obaja sme si dali slúchadlá a počúvali hudbu, ale nie preto, že by sme sa nemali o čom baviť. Cesta trvala približne 30 minút a bola celkom pohodlná, až na pár výtlkov. "Konečne sme tu. Som skoro zaspala a ešte tam aj dusno bolo." povedala rozhorčene Liz. Nákupné centrum bolo asi desať minút od autobusovej stanice, tak sme sa prešli. Razom sa rozpršalo. Museli sme si trochu pohnúť. "Však jasné. Prečo musí pršať práve vtedy, keď som si nechala dáždnik doma?" "A ja to isté. Nevadí, to prebehneme." Našťastie to bol len krátky žart prírody a onedlho sa zas rozsvietilo slnko. Konečne sme prišli do nákupného centra, ktoré bolo ako vždy plné ľudí. Dokonca tam bola aj nejaká akcia pre deti, tak tam bolo ešte dvakrát viac toľko ľudí, ako obvykle. "Kam ideme najskôr?" spýtala sa Liz dívajúc sa po všetkých obchodoch naraz. "Môžeme ísť aj do tohto. Ten tu je nový." ukázal som na obchod oproti nám. Blúdili sme z obchodu do obchodu. "A čo táto blúzka?" "Tá je moc bledá a keďže si aj ty bledá, tak mi to k tebe nejde." Nakoniec si ju Liz aj tak kúpila. "Som dosť hladná a smädná." "Aj ja." "Ideme do mekáču?" "Poďme a rýchlo, lebo umriem." Zošli sme na druhé poschodie, kde bol McDonald. Zvyčajne nejedávam takéto sračky, ale hlad je hlad. Vošli sme dovnútra a Liz objednala dvakrát Mcmenu. Sadol som si dozadu, ku destskému kútiku. Bolo tam jedno upišťané detsko, ale to som neriešil. Keď som si sadol, tak som zostal v poriadnom šoku. O dva stoly ďalej sedel Adam. Pretrel som si oči, či sa mi to nesníva, ale nesnívalo. Sedel tvárou ku mne, tak som sa na neho díval, aby si ma všimol. Bol tam s jeho mamou. Po troch trápnych zakývaniach mu s vierou, že si ma všimne sa konečne otočil mojím smerom a všimol si ma. Usmial som sa na neho a on mi jeho anjelský úsmev vrátil. Postavil sa od stola a kráčal ku mne. "Môžem?" spýtal sa jeho prekrásnym hlasom. Opäť ma zalial prekrásny pocit radosti a lásky. Jeho vôňa bola tak omamujúca, že som okolitý svet prestal vnímať. Jeho prekrásne, hnedé tajomné oči boli ako dve hypnotizujúce telesá, od ktorých sa nedalo odtrhnúť a úsmev hodný anjela. "Samozrejme. Prisadni si. Dlho som ťa nevidel. Ruka už dobre?" "Ruka už výborne. Toto je asi osud, že sme sa tu stretli. Dneska som ti chcel zavolať o to rande, ale osobne to bude lepšie. Tak sa ťa chcem spýtať, či by si teda išiel so mnou na takú romantickú prechádzku." a zas sa prekrásne usmial. "Veľmi rád pôjdem. Len kedy?" "Kedy len budeš chcieť. Ja sa ti s radosťou prispôsobím. A prázdniny máme celý týždeň, takže môžeme aj každý deň." "Tak v pondelok?" spýtal som sa ho. "Ak chceš v pondelok, tak v pondelok." "Si veľmi milý. Neviem sa dočkať." povedal som mu s úsmevom. V tom prišla náštvaná Liz. "Keby mi tak prídeš pomôcť odniesť tie sprosté tác..." uvedomila si, že tam nesedím sám. "Jej ahoj. Nevedela som, že si to ty. Ospravedlňujem sa, že som vás vyrušila." "To je v poriadku. Aj tak už budem musieť ísť. Ešte sa ti ozvem. Zatiaľ ahojte." povedal mi a žmurkol na mňa. V tú chvíľu som sa takmer roztopil. "Boha ja som tak sprostá. Nevedela som, že tu sedí. Chcela som, nech mi len prídeš pomôcť odniesť tie plné tácky." "Veď všetko v pohode. Čo tu stresuješ?" "No veď hej. A čo chcel?" vyzvedala Liz. "Pozval ma na rande." povedal som pyšne. "Č..čo? Pozval ťa na rande?" "Áno. Pozval ma na rande. V pondelok. Ešte sa mi ozve." "Boha som tak šťastná. Veľmi ti to prajem. To musíme osláviť." "Potichšie. Sedí tam." upozornil som ju. "Sorry môj, ale kurevsky sa teším." a poriadne si odhryzla z hamburgeru. Adam už bol na odchode, keď sa na mňa ešte pozrel a usmial sa. V živote som naozaj nevidel krajší úsmev, ako ten jeho. Niekedy som rozmýšlal nad tým, či to taký prekrásny chalan ako on, myslí so mnou vážne, alebo si len robí srandu. Ak by to bol ten druhý prípad, tak to by bol poriadný chudák a to on nie je. Keď sme sa s Liz najedli ako prasatá a išli sme prasknúť, tak sme sa vybrali domov. Bolo asi pol šiestej večer. "Bus nám ide o šiestej, že?" spýtal som sa. "Myslím, že hej. Poďme ale už pomaly na stanicu, nech ho nezmeškáme ako minule." "No to teda bolo. Som vtedy prišiel domov okolo jedenástej v noci." "Ja tiež, ale s týmito taškami sa mi tu nechce zostať už ani minútu." "Veď mi daj nejaké. Ja ich mám "len" päť." povedal som a vzal som jej tri tašky. Keď sme sa dotrepali na autobusové nástupište, tak tam náš autobus už našťastie stál. Nastúpili sme, kúpili sme si lístky a unavení sme si sadli.