Patrik March (SK)

~Návrat~

Ani sme ten horor celý nedopozerali, pretože sme zaspali. Zobudili sme sa do celkom slnečného rána, no stále s bolesťami brucha. "Ježiši, mňa to brucho stále bolí." zafňukala ospalým hlasom Liz. "Hovor mi niečo. Stále mám pocit, že mi každú chvíľu buchne ako bomba." odpovedal som jej a prehodil sa na bok. Nechcelo sa nám vstať, tak sme zostali v posteliach. "Čo je vlastne za deň?" spýtala sa Liz. "Piatok? Sobota? Ja neviem. Hádam nie ale školský, pretože je 13:00 a vysvetľovať v škole, že sme zaspali na 6 hodín, by bolo dosť divné." povedal som jej a pritom som robil nejaké divné cviky na posteli. "Už by sme mohli aj vstať nie?" povedala stále unaveno Liz. "To by sme mohli. Je skoro štvrť na dve." Keď som sa konečne postavil, tak som ako zombie odkráčal do kúpelne, umyl som sa, upravil som sa a išiel som sa naobedovať. Myslím, že každý z Vás máva také dni, keď ide po zobudení rovno obedovať. Liz išla do kúpelne tiež, urobila si make-up, vlasy a išla obedovať. Dali sme si francúzsku polievku a kuracie soté s ryžou. Milujem to. "Zas som sa najedla ako delo." povedala s fučiacim hlasom Liz. "Ja po včerajšku ani nie a šlahačku nechcem ani vidieť." Keď sme dojedli, tak prišla za nami mama. "Ahojte." "Dobrý deň pani Marchová." odzdravila ju Liz. "Čau mami. Aká si dneska krásna." pochválil som mamu. "Dneska? Však vyzerám ako rozbitý tanker z vojny." a zasmiala sa. Mama mala často takéto reči aj keď vedela, že nie sú pravdivé. "Prišla som ti len povedať, že dneska už pôjdeme domov." oznámila mi. Zarazilo ma to, pretože som s tým vôbec nepočítal, že už dnes. "Čo?! Ale ja nechcem ísť domov. Toto je môj domov." povedal som jej. "Ale Patrik nedramatizuj toľko a choď si pobaliť veci." povedala so smiechom mama. "Tak poď, pomôžem ti s balením." povedala Liz a zdvihla sa od stola. Išli sme teda do izby, vytiahol som si zo skrine veci, čo som tam mal a hodil som ich na posteľ. "Mne sa nechce ísť domov." povedal som Liz. "Kvôli otcovi?" "Nie to nie aj keď, tak trochu áno." "Neboj sa. Uvidíš, že všetko bude v poriadku. To ti sľubujem." povedala Liz a objala ma. "Kiežby si mala pravdu, kiežby." "Mám Patrik, mám." "Ďakujem ti, že stojíš stále pri mne a keď potrebujem pomoc, tak si tu vždy pre mňa." povedal som jej a chytil ju za ruku. Ako si Liz všimla, že som jej položil moju ruku na jej, tak ju rýchlo stiahla a povedala: "N..No, ale už by si sa mal baliť." "Deje sa niečo Liz? Stále ťa štve to, čo sa stalo?." "Trochu, ale neriešme to, prejde ma to onedlho." a usmiala sa. "Tak ako povieš." a usmial som sa tiež. Začal som si skladať veci a vkladať ich do ruksaku. "A Adam sa ti neozval?" spýtala sa Liz. "Ale ozval, že mu tu sádru dajú v pondelok dole." "Takže budúci týždeň idete na rande?" "No tak ja dúfam, že áno, pretože sa veľmi teším." "No to ti verím, potom držím palce." povedala a objala ma. "Ďakujem ti a ty čo?" opýtal som sa. "Čo čo ja?" "Či aj ty máš niekoho na obzore." "Ale tak, neviem." povedala Liz s tajnostkárskym úsmevom. "Kto to je? Odkiaľ je? Kde ste sa spoznali? Meno. Vek. Všetko. Davaj, počúvam ťa." vyzvedal som. "Takže, volá sa Kevin, má 17 a spoznali sme sa v škole a je odtiaľto." "Nepoznám zo školy žiadného Kevina, ale z videnia možno. A v každom prípade ti gratulujem a držím palce." povedal som jej. "Zatiaľ nie je k čomu gratulovať, ale ďakujem ti. Si zlato. Zatiaľ som s ním v kontakte dva týždne." "A prečo si mi to nepovedala skôr?" "Ja ani neviem, ale už to vieš. Dúfam, že sa nehneváš." "Ja? A hnevať sa na teba? Veď to sa ani nedá." a objali sme sa. Bol som už zbalený, ale s Liz sme stále kecali. Bolo už skoro 18:00 a čoskoro sme mali ísť domov. U tety sme boli skoro dva týždne, ale boli to prekrásne dva týždne. Mamina sa zotavila a zas funguje ako predtým. Bol som nesmierne šťastný, pretože za tie dva necelé týždne sa toho krásneho odhohralo toľko, ako takmer za celý môj život nie. A cítim, že už bude všetko len a len lepšie. Liz už musela ísť domov strážiť jej malého brata. "Patríík." zakričala na mňa mama zo schodov. "Poď, už ideme." Zišiel som dole, kde ma už čakala mama a teta Monica, ktorá nás odvezie. Rozlúčili sme sa so všetkými a nastúpili sme do auta a vyrazili sme. Cestou sme ešte kývali Jacobovi a Linde. "Ďakujem ti ešte raz sestrička." poďakovala mama tete. "Ale to vôbec nestojí za reč. Môžete hocikedy prísť, ak budú nejaké problémy." Cesta ubehla pomerne rýchlo. Sneh sa už roztopil, tak bola cesta opäť normálna. Domov sme prišli už za tmy. Teta zastavila pred bránou a my sme vystúpili. "A držte sa." povedala a odišla. V dome sa svietilo. Áno, je to pochopiteľné, že sa v dome svieti, ale kto by tam svietil, keď predpokladám, že otec nie je zas doma? Prišli sme pred vchodové dvere. Mama zazvonila s vierou, že jej otec otvorí, ak nie je zas opitý. Nikto neotváral. Vytiahla kľúč a išla odomknúť, keď v tom sa dvere otvorili.