Patrik March (SK)

~Kto som?~

"Bŕŕ." Vonku bola strašná zima. Ale pravdupovediac, toto počasie som mal najradšej, omnoho radšej ako to dusné, upotené letné slnko. Ale to ma teraz vôbec netrápilo. To, čo ma skutočne trápilo, bola jedna otázka. Veľmi dôležitá, asi pre každého dospievajúceho človeka. Kto som? Táto otázka mi behá po rozume už dobre dlho. Som naozaj taký nesebavedomý chudák, ktorý nič nedokáže a je naozaj tak neschopný, za akého ma každý má? Veď to predsa nemôže byť tak. Nemôžem sa preboha nechať len tak urážať nejakými posratými idiotmi! Mám sen, mám sen a ten aj uskutočním! Ja nie som žiadna nula, ja som jednotka, nuly sú tí, ktorí majú tak nudné životy, že sa musia zaoberať tým mojím. Toto si síce hovorím v hlave stále, ale aj tak vždy zvíťazia ich ponižujúce urážky a nakoniec vždy uverím, že to je teda asi naozaj môj osud. Osud plný hnusných slov, ponižovania a šikany. Ale sľubujem, že sa to budem snažiť zmeniť. - Rah-rah-ah-ah-ah.. Zrazu mi začal zvoniť mobil. Liz. "Áno?" "Ahoj Patrik, máš tu úlohu z chémie?" "Čo? My sme mali úlohu?" "Hej, však ten projekt o kyslíku." "Jáj, nie nemám, ale nevadí, wikipédia pomôže." "Však jasné, tak idem ho urobiť." "Ehm, koho?" zasmial som sa. "Projekt, ty prasa úchylne." a smiali sme sa obaja. "No tak potom sa ti ozvem. Pa." "Pa." Zlatá Liz. Áno, dosť často mávame dvojzmyslené narážky, ale to je náš druh humoru. "Je skoro desať hodín večer. Mal by som sa vrátiť." Cestou domov, som si vychutnával krásnu zasneženú krajinu, ( áno, počasie sa u nás strieda ako ponožky) nad ktorou vládla mocná zima. Všade bolo samé ticho. Len ja a vŕzgajúci sneh pod nohami. Zrazu som začul známy hlas. Johny a jeho banda! Nevedel som čo mám robiť. V rýchlosti som si dal kapucňu na hlavu, aby mi nevideli do tváre. Boli bližšie a bližšie. Zrazu som započul: "Keby tu mám teraz toho buzíka Marcha, tak mu napchám hlavu do toho snehu." V ten moment, mi zovrelo hrdlo. Už sme boli pri sebe. Len tak sme okolo seba prešli, keď zrazu: "Počkať, nebol to March?" "Hej! Stoj!" zakričal ten úbožiak na mňa. V ten moment som sa rozbehol, čo mi nohy stačili. Rozbehli sa za mnou aj oni. Srdce mi búchalo od strachu a zrazu...Šmykol som sa na ľade a spadol na zem. Pribehli ku mne a jeden z nich hlasno povedal. " Však to poleno nevie ani bežať." a všetci sa začali smiať. Ležal som tam, lapajúc po dychu. Johny ma chytil za hruď, teda, lepšie povedané za bundu a postavil ma oproti nemu. "Tak, pravdepodobne si počul, čo chcem urobiť." povedal s úmevom a poriadne páchnucím dychom. "Urob si čo chceš, ale aj tak si len vyjebaný úbožiak." odpovedal som mu drzo a napľul som mu do toho rapavého ksichtu. "Ouuuu, tak toto by som si Johny nenechal." povedal Martin, další debil z jeho bandy. Johny ma sotil na zem, nahnul sa nado mňa, chytil ma za temeno hlavy a vrazil mi hlavu do snehu. Vybral mi ju a zas. Potom sa postavil, odpľul si a povedal: "Kretén." a odišli. Ja som si zatiaľ vyboril hlavu zo snehu a ako som sa cítil? Neuveriteľne úžasné. Dokázal som sa mu vzoprieť a dokonca som mu napľul do ksichtu. V ten moment to so mňa len tak vybehlo. Postavil som sa a oprášil sa a spokojne som si odkráčal domov. Áno, tvár ma síce štípala od studeného snehu, ale niekde som čítal, že studená voda sťahuje póry a je lepšia na pleť. Nakoniec to malo samé výhody. A čo bolo najpodstatnejšie, bol som silnejší a už som vedel, že niečo dokážem. Domov som prišiel mokrý, ale šťastný. Dal som si sprchu, stiahol veci o kyslíku z internetu a ľahol som si. Ešte stále som bol mimo, čo som urobil. Ak aj vás niekto šikanuje, nedajte sa. Aj keď to je ťažké, postavte sa tomu zoči voči. Vidíte, poznám to veľmi dobre na vlastnej koži a aj sráči a "buzeranti" sa vedia brániť. Celý spokojný a pripravený na nasledovný deň, som zaspal.