Patrik March (SK)

~Zoznámenie~

Po tom incidente vonku, sme sa presunuli s Liz do učebne. Vošli sme do triedy a v tú sekundu to prišlo. Bol to šok, keď som to uvidel. Sedel tam on. Adam. Mohlo mi to aj napadnúť, pretože naša škola bola malá a mala len jednú triedu prvákov. Takže, už som vedel meno a vek a to, že sme spolužiaci. Celkom fajn začiatok. Zas ma zasiahol ten pocit slabosti. Podlamovali sa mi kolená. Pozrel sa na mňa a usmial sa. Nevedel som, či mi niečo trčí z nohavíc, alebo som niekde špinavý, lebo na úsmev od druhých som nebol vôbec zvyknutý. Ale z tohto úsmevu bolo cítiť úprimnosť, takže žiadný výsmech. Sadli sme si tam, kde obvykle. Zadná lavica pri okne. On sedel kúsok pred nami. V podstate to nebol ničím výnimočný, ale predsa to bol výnimočný deň. Celý deň, som bol hladný ako vlk, pretože som si zabudol desiatu doma, tak som išiel po vyučovaní na obed. Išiel som sám, pretože Liz bolo veľmi zle, tak musela ísť domov. Keď som prišel do jedálne na ten "luxusný" obed, tak som sa zaradil do radu a čakal. Potom som prišiel ku okienku a veľmi "milá" stará kuchárka, mi nakydala zemiakovú kašu, vlastne, tá neindetifikovateľňá hmota na tanieri, sa nedala označiť za zemiakovú kašu, potom kus mäsa a nejaký šalát. Potom sa na mňa pozrela a usmiala sa na mňa. Bol to úsmev typu: "A už nechoď." Jej zuby boli ako hviezdičky. Žlté a ďaleko od seba. Jedáleň bola plná, tak som s červenou táckou prechádzal medzi stoly, hľadajúc si nejaké voľné miesto. Zrazu som za sebou započul, ako na mňa niekto volá. "Hej! Poď sem." Otočil som sa a kto ma to nevolal. Áno presne tak, Adam. Otočil som sa a pre istotu som sa prekvapene spýtal: "Ja?" "Áno ty, poď sem, mám tu voľné." Tak som išiel. Prisadol som si a ticho sedel. Nevedel som, čo mám povedať. "Prepáč mi, ráno som sa zabudol predstaviť. Ja som Adam." a podal mi ruku. "Patrik." A podal som mu tiež. "Veľmi ma mrzí, čo sa ráno stalo a keď som to videl, musel som zasiahnúť." "Oh, ale to ťa nemusí, to často robí. Stále ma nejaký problém. Ale, zabudol som sa ti poďakovať. Veľmi si to vážim." "To nie je zač, keď bude potrebné, tak ho aj zbijem." a zasmiali sme sa. Za ten čas, čo sme tam sedeli a rozprávali sa, sa ani jeden nedotkol toho "chutného" obedu. Viem, že na jedlo sa nehovorí fuj, ale toto sa inak nedalo vyjadriť, naozaj. Tak sme teda obaja odniesli plné taniere a išli sme domov. Náhodne sme mali spoločný smer, tak sme išli spolu. "A odkiaľ vlastne si?" opýtal som sa ho. "Z Miami." "Čo? Preboha. A to ste sa presťahovali do takéhoto zapadákova? Veď Miami je prekrásne mesto." "Áno to je, slnko, pláž a všeličo iné, ale potrebovali sme trochu kľud. Niekam inde vypadnúť. Spomaliť." "Hej chápem, ale aj tak, prečo práve sem?" "Tak táto štvrť je pokojná a veľmi pekná, tak sme tu. Ale do Miami budeme chodiť každé leto a aj cez sviatky, takže to je v pohode." "Tak to je potom fajn. Miami sa mi veľmi páči, ale nikdy som tam nebol." "Neboj, budeš." povedal a usmial sa. Ani sme sa nenazdali a ja som bol už pri mojom dome, teda, ešte stále Monicinom. "Tak, ja som už doma." "Ako rýchlo to prešlo." "Hej, tiež si hovorím." Chvíľu bolo ticho a zrazu sa spýtal. "Počuj, nechcel by si ísť niekedy von? Niekam si sadnúť." Ostal som v šoku. "No jasné, bol by som veľmi rád." "Dobre, tak potom ti napíšem. Vlastne, nemám tvoj facebook." "Patrik March." povedal som mu. "Ďakujem, tak zatiaľ. Ahoj." "Ahoj a ešte raz ďakujem." Usmial sa a odišiel. Išiel ešte o pár blokov ďalej a párkrát som sa ešte za ním otočil, keď som išiel do domu. Cítil som sa tak šťastný. "Ahoj mami." "Ahoj. Ako bolo v škole?" "Výborne, výborne." "Však vidím, že si nejaký vysmiatý. Len si to udržuj." "To si píš, že budem." a odišiel som do izby. Tašku som hodil do kúta a hodil som sa na posteľ. "Konečne!" Bol som veľmi unavený, ale nechcel som zaspať. Neznášam, keď zaspím, zobudím sa a ja neviem kde som, aké je storočie a celý zvyšok dňa mám potom rozbitý. Tak som si zapol počítač, prihlásil som sa na facebook a bolo to tam.