Connection |Teen Wolf|

|7|

„Pohni si!" snažím sa sedieť čo najpokojnejšie, no nedá sa to. Každú chvíľu mi šklbne v hrudi, no necítim sa slabá, alebo zranená. Práveže mi to dodá energiu a adrenalín a mám taký pocit, že pri Stilesovi musím byť čo najskôr.

„Snažím sa!" povie zúfalo vodič – Lydia. Vie, že to nemyslím v zlom, keď na ňu... kričím. Ide naozaj rýchlo. Keď konečne prídeme pred Stilesov dom auto ani nezastane a ja sa už pchám vonku. Niekto na mňa kričí, že mám počkať, ale úplne to ignorujem. Pribehnem k dverám a chcem ich otvoriť, no sú zamknuté.

„Dofrasa!" zavrčím a poobzerám sa.

„Emma, počkaj." Počujem, že Scott je už za mnou a tak na nič nečakám a jednoducho ich vykopnem. Tá potreba pomôcť mu ma robí očividne aj silnejšou. Vidím ako Scott trochu ustúpil a popri ňom prebehla Lydia aj so mnou. Šla som za ňou, keďže ona to tu pozná očividne lepšie.

„Čo sa deje?" počula som neznámi mužský hlas. Obe vtrhneme do Stilesovej izby.

„Emma," povie Lydia zadýchane. „si si istá, že sa niečo deje?" moc sa tejto otázke nečudujem.

„Pokojne leží," poviem. „zobudil by sa." pomaly prejdem k jeho posteli. Zamračím sa a trocha sa k nemu nakloním. Zhlboka sa nadýchnem a pomaly sa dotknem jeho pleca.

Mám pocit akoby som padala a v tom sa ocitnem kľačať na chladnej zemi. Poobzerám sa a niekde v rohu vidím Stilesa ako sa krčí pred nejakou osobou.

„Stiles," poviem a znie to skôr ako slabá ozvena. Sťažka stanem. Cítim sa, akoby ma niečo tlačilo na zem. Nadýchnem sa a posnažím sa urobiť krok.

„No tak. Stiles!" posnažím sa to povedať hlasnejšie, no žiadnu zmenu nepočujem. Stisnem pery a zatnem päste. Urobím ďalší krok a v tom ma niečo ešte viac pritlačí na zem. Stihnem dať však ruky pred seba a tým pádom sa rýchlejšie postavím. Zatvorím oči. Tak ako sa snažím ľad, ktorý mám v podstate v krvi viesť telom, teraz sa o to posnažím s hlasom. Zhlboka sa nadýchnem...

„Stiles!!" v tom momente akoby sa okolo mňa utvorila tlaková vlna. Stiles spolu s tým tvorom ma konečne zaregistrovali.

„Emma?" počula som tichú otázku Stilesa. Tvor pred ním naklonil hlavu. Podišiel bližšie ku mne, do svetla. Ustúpila som. Pozrela som sa za tvora a Stiles tam už nebol. V tom som pocítila, že mám ruku na niekoho ramene. Pozriem sa dole a uvidím spiaceho Stilesa. Znova sa pozriem pred seba a tvor je bližšie a bližšie... rýchlo pustím Stilesovo plece.

-

Ďalšie dni boli obyčajné. Nič sa nedialo a Stilesovi sme aspoň z časti vysvetlili čo sa deje. Vynechali sme len spojenie medzi nami a to, že Nogitsune je spať. Podľa mňa však niečo tuší... že niečo nie je v poriadku. Povedal, že si presne nepamätá ten sen. Len to, že počul svoje meno a potom videl auru modrého jeleňa. Po celkom ťažkom dni som konečne prišla domov.

„Ahoj," pousmiala som sa na mamu.

„Je ti niečo?" zamračí sa.

„Nie, len som trochu... v posledných dňoch som unavená." Povzdychnem sa a sadnem si na barovú stoličku.

„To to spojenie. Ak je líška silná, jeleň musí vynaložiť čo najviac sily. V podstate ťa to vysáva." Pri tom slove sa trochu zamračím. „Dobre nabudúce budem zvažovať výber slov." stisne pery. Na tej vete sa pousmejem.

„Mám jednu otázku," ruky položím sa stôl predo mnou. Mama len nadvihne obočie. „môžem mu už o tom spojení povedať?" zodvihnem pohľad z mojich rúk na mamu.

„Môžeš, no... ak predsa len chceš, aby sa puto vytvorilo rýchlejšie, nemala by si." Zažmurká.

„Prečo je to vlastne také zložité? Prečo to má pravidlá a všetko..." zatočí sa mi hlava a ledva udržím rovnováhu.

„Dobre zlatko, mala by si si ísť oddýchnuť." Mama ku mne rýchlo príde a pomôže mi vstať.

„Nie, zvládnem to." V tom sa však znova zatackám a podlomia sa mi nohy. Mama ma zachytí. Pozrie sa niekde do obývačky a potom ma zloží na gauč.

„Zavolám Kire," povie len a zoberie mi telefón z vrecka. Hlavu si pohodlne opriem o vankúš a zaspím.

-

„Nemáme ju zobudiť? Ak to chceme zistiť čo najskôr?" zobudí ma vrava hlasov. Pomaly rozlepím oči.

„Už je hore," povie mama skôr, než ich otvorím úplne. Niekedy to nechápem. Poobzerám sa. sú tu všetci okrem Liama. Dokonca aj Stiles, čo ma celkom prekvapí.

„To už je večer?" poviem potichu. Stiles mi donesie pohár vody a ja sa vďačne napijem. Mám taký pocit, akoby ma tá voda dodala viac energie ako kedykoľvek. Zamračím sa na pohár.

„To Stiles." Povie mama. Pozriem sa na ňu a potom na Stilesa.

„Ďakujem." Usmejem sa a on len prikývne. Vyzerá byť nesvoj.

„Dobre, môžeme prejsť k veci?" ozve sa Malia. Pozrie sa na ňu, no mlčím.

„Dobre, Stiles, posaď sa tu." Usmeje sa Kira. Zažmurkám.

„O všetkom viem." Povie Stiels, keď si sadne vedľa mňa.

„Čože?" zamračím sa a pozriem sa na každého v miestnosti.

„Kým s spala... museli sme mu to povedať," povzdychne si Scott.

„Mala si im v tom predsa zabrániť." Neveriacky sa pozriem na mamu. Teraz môže vytvoriť spojenie o čosi dlhšie.

„Nie keď si v takomto stave. Sama som im to navrhla. Emma, si slabá to spojenie ťa vyčerpáva až príliš. Keby viem o líške, nedovolím ti to. No keď som sa o nej dozvedela, čakala som, že to nebude až také zlé." stisne pery. Rada by dodala ‚mýlila som sa'.

„Prepáč, je to moja vina." Povie zrazu Stiles. Všetci sa naňho pozrú. Jediná Lydia k nemu rýchlo príde so slovami: „Nie je. Prestaň si to hlavne namýšľať, to nám nepomôže." Ľútostivo sa naňho usmeje.

„Kira," začne Malia. „môžeš?" zamračí sa. Kira prikývne a podíde k Stilesovi.

„Hmm, čo mám robiť?" pozrie sa na mamu.

„Len ho chyť za ruku a... snaž sa vycítiť energiu tej líšky." Vysvetlí a trocha nakloní hlavu. Kira váhavo prikývne. Chytí opatrne Stilesa za ruku a vidím, ako sa Lydia pomrví. Kira zavrie oči a chvíľu čakáme čo sa stane, až kým sa zreteľne nezačne objavovať Kirina líška. V tom k nej priskočí Scott, no mama ho zastaví.

„Počkaj," povie potichu. všetci sú v pozore. Sedím celkom blízko pri Stilesovi a Kire a začne mi byť trochu teplo, čo pre mňa nie je najlepšie. Potom zrazu Kira otvorí oči, ktoré sú celé oranžové no po chvíli zmiznú a horiaca líška tiež. Scott ju zachytí a je vidieť, že je mimo. Pozriem sa na Stilesa, ktorý si pretiera oči. Pozriem sa na Lydiu a tá k nemu pribehne. Ja sa postavím a prejdem ku Kire.

„Čo si tam videla?" opýtam sa potichu. Nechcem na ňu naliehať.

„Je silná." Povzdychne si. „Myslím, že až moc."