Connection |Teen Wolf|

|16|

Hneď na druhý deň po incidente sa to Scott rozhodol povedať aj Stilesovmu otcovi. Samozrejme ho to úplne zobralo. Nikto iný pri tom nebol. Scott to chcel vyriešiť sám, hlavne kvôli tomu, že sa so Stilesom poznali už dlho a taktiež s jeho otcom. Potom sa začalo chystať to, čo všetkých dosť zasiahlo...pohreb. Spolu s Kirou a Maliou sme sa snažili čo najviac času tráviť s Lyd, ktorá na tom bola najhoršie. Malia aj keď mala Stilesa rada na tom nebola až tak zle a... už sa s niečím podobným musela vyrovnať. 

„Lyd, no tak. Musíš predsa aj niečo jesť." Kira sa na ňu smutne usmeje a rukou jej prejde po chrbte.

„Nie som hladná." Povie neutrálne. Zrazu zazvoní Kire telefón a ona odbehne von. Viem, že aj Malia počúva tak ako ja. Pozrie sa na mňa a ja len prikývnem na znak toho, že viem o čo ide. Po chvíli sa vráti a keď uvidí naše výrazy pochopí, že nám nič vysvetľovať nemusí. Zhlboka sa nadýchne a pristúpi k Lydii. 

„Práve mi volal Scott. Už to povedal šerifovi." Povie pomaly a chytí ju za ruku. Lydia k nej zodvihne pohľad s otázkou v očiach.

„Nezobral to úplne najlepšie..." zosmutnie a viac jej stisne ruku. „No bude sa konať pohreb tak... je samozrejmosť, že sme pozvaný." 

„Ja nepôjdem." Povie hneď. Odtiahne ruku od Kirinej a objíme sa okolo pliec.

„Lydia," začnem pevným hlasom a pozrie sa na mňa. „ty tam práveže ísť musíš. Poznala si Stilela spolu so Scottom najlepšie. A jeho otec potrebuje oporu." Poviem a stisnem pery. Chvíľu behá svojim pohľadom po mojej tvári a potom nebadateľne prikývne. 

-

Po pár dňoch sedenia doma sa počasie moc nezlepšovalo a začala som si viac rozumieť so Scottom, s ktorým sme to riešili. Možno to vyzeralo, že sme v poriadku, no vedela som, že ani u jedného z nás to tak nie je. Momentálne som cítila takú neuveriteľnú prázdnotu... a akoby som ju už nikdy nemala čím vyplniť. 

„Myslíš, že je to prerušením toho spojenia?" opýtal sa a pozrel sa na mňa. 

„Určite. Hneď ako som prišla mi to mama začala vyčítať... je to z toho... smútku." Poviem pomaly a niečo si zapíšem do zošita. Každý sa posledný týždeň stará o svoje veci a len čakáme, kedy príde ten okamžik...kedy príde ten moment navždy sa so Stilesom rozlúčiť. Škola nám dovolila ostať doma, kvôli strate, ako to nazvali a tak sa učíme doma. 

„Viete ako to zastaviť?"

„Snažíme sa na to prísť. Teda mama," pohľadom zablúdim na dvere do suterénu a povzdychnem si. „niekedy odtiaľ ani nevyjde." Zosmutniem a znova sa otočím. 

„Je tam aj celú noc?" pozrie sa za mňa na dvere. Len prikývnem. „A čo všetci tí...ostatný bohovia?" nadvihne obočie.

„Úprimne? V týchto veciach sa vôbec nevyznám." Pokrútim hlavou. Scottovi začne zvoniť telefón a podľa mena už obaja vieme o čo ide. Váhavo telefón zodvihne a moc nevnímam o čom sa rozpráva.

„Emma?" ozve sa po chvíli keď telefonát ukončí. Len nadvihnem obočie a vidím to, cítim to... Scott sa zhlboka nadýchne a pokyvká hlavou. „Už je to tu... zajtra." Povie polohlasom a na chvíľu skloní pohľad k zemi. Chvíľu naňho pozerám ale nad ničím nepremýšľam. Len sedím a cítim tú prázdnotu, ktorej sa už asi nikdy nezbavím a hlavne bolesť. Stilesa som nepoznala dlho... Je to však asi tým spojením. Aj tak ma to celkom uchvátilo, čo všetko okolo toho prežívam. Silno k sebe stisnem pery a postavím sa s trasúcimi sa kolenami. Scott ku mne pohotovo pristúpi a objíme ma. Objatie mu opätujem a hlavu si zaborím do jeho ramena. Po líci mi stečie pár sĺz... nie viac. Viac už ich ani nie je.