Connection |Teen Wolf|

|9|

Vydýchla som a uvoľnila všetky svaly v tele. Mala som pocit, že za chvíľu sa mi podlomia nohy.

„Emma," niekto ku mne rýchlejšie kráčal, a tak som sa otočila. „zvládla si to." Povedala Lydia a skočila mi okolo krku. „Ochránila si ho..." zašepkala mi do ucha. Nemám ani silu hovoriť a tak ju len objímem. Potom sa dostanem až do domu a unavene sa zvalím na gauč.

„Myslím, že už pôjdeme." Povie Scott mame potichu. no ja to samozrejme počujem.

„Dobre, Kira, ďakujeme." Povie mama. Trošku otvorím oči a uvidím, ako odchádzajú Scott s Kirou, Maliou a Liamom. Trochu sa zamračím a sťažka sa opriem o lakte.

„Nechceš si ísť ľahnúť?" opýta sa mama a pohladí ma po vlasoch. Robí to aj napriek tomu, že už mám skoro devätnásť.

„Asi áno," poviem potichu a pomôže mi vstať. V kuchyni vidím, ako Lydia niečo hovorí Stilesovi, ktorý vyzerá celkom vyvedený z mieri. Vyjdem hore po schodoch a zvalím sa do postele. Zaspím naozaj rýchlo, keďže som naozaj vyčerpaná...

Poobzerám sa okolo seba. Sme niekde v záhrade... všade je ticho no po chvíli si uvedomím, že sa niečo deje za mojim chrbtom. Otočím sa a moji priatelia tam vedú boj. Zrazu sa po mne zaženie jeden z bojovníkov, s ktorými som už mala tu česť. Uhnem sa a rukou automaticky prejdem k opasku, kde mám vždy katanu. Teraz tam však nie je. Bez dychu sa pozerám na blížiaceho sa bojovníka a rozmýšľam, čo môžem proti nemu použiť.

Emma, v žilách ti pomaly koluje ľad...poviem si.

Ustúpim ešte o krok dozadu a zohnem sa po skalu. Viac ju zovriem a koncentrujem do nej všetko čo sa dá. Potom ju hodím do bojovníka a v lete sa zmení na ľadovú guľu, z ktorej trčí pár cencúľov. Ostrých cencúľov. Cez bojovníka však len prejde a celá moja námaha sa rozbije o stenu za ním. Povzdychnem si a ustúpim ešte o pár krokov a dúfam, že za mnou bude stena. Chrbtom narazím do tvrdej skaly.

Chvalabohu...vydýchnem.

Počkám, kým sa bojovník dostane až ku mne a keď sa napriahne, tak sa uhnem. Potom však počujem niečí krik, ktorý mi doslova až reže uši.

Zadýchaná sa zobudím a chytím si uši.

„Nie, nie,..." šepkám a snažím sa ten krik potlačiť. No nejde to. Myslím, že prinútil kričať aj mňa. Nič nepočujem, až dokým ma niekto nechytí za ruku. Vtedy krik, priam až vreskot, utíchne. Stále si ich však držím a kľačím na posteli s hlavou v perine.

„Emma, si v poriadku?" osloví ma Stielsov hlas. Vystrelím hore a pozriem sa naňho so zaslzenými očami.

„Zastavil si to," poviem potichu. Za ním stojí mama a pri nej Lydia. Už sa mi vôbec nechce spať, z časti preto, že ma tento sen napumpoval energiou a z časti preto, že nechcem ten krik počuť znova.

„Čo sa stalo?" opýta sa a stále ma drží za ruku.

„Ja neviem," poviem a zapozerám sa na svoje ruky. „niekde sme boli. Všetci a aj tí bojovníci, čo tu dnes boli,"

„Oni," rýchlo povie Stiels a ja k nemu zodvihnem pohľad. „volajú sa Oni."

„Oni," zopakujem. „boli tam a zrazu... som len počula výkrik. A keď som sa zobudila, stále som ho počula, až kým si sa ma nechytil." Pozriem sa na jeho zovretie na mojom predlaktí.

„Výkrik?" zamračí sa a otočí sa na mamu s Lydiou. Lydia sa tvári viac znepokojene ako ja.

„Áno, ale... bol o dosť viac prenikavejší ako normálny. Akoby sa mi zarýval do hlavy." Zavriem oči a nad tou spomienkou na neho ma trochu strasie.

„Emma," ozve sa Lydia a príde bližšie. „nevieš... od koho išiel."

„Nemyslím, že to bol človek." Stisnem pery.

„Bol," povie a ja sa na ňu pozriem a zamračím sa.

„Lydia, nepočula si to. Nemôžeš to s určitosťou vedieť..."

„Bola som to ja," preruší ma a stisne pery. Niekedy by som tomu neverila, ale v mojom živote je naozaj možné všetko. Pozriem sa na mamu.

„Áno, nestretla si sa ešte zo všetkými nadprirodzenými bytosťami." Pozrie sa na Lydiu.

„Myslela som si, že Lydia je... človek." Poviem trochu zamyslene.

„Je ako ty. Nemá inú podobu, no predsa je niečím iná." Nakloní hlavu. „Nechám vás osamote, dobre? Mali by ste si to vyrozprávať sami." Usmeje sa a pomerne rýchlo vykĺzne z izby. Pozriem sa znova na Lydiu a Stilesa.

„Čo potom si?" opýtam sa s naklonenou hlavou.

„Banshee," povie potichu. „alebo aj Víla smrti. Je toho viac." stisne pery a pozrie sa na Stilesa, akoby v jeho očiach vždy videla oporu.

„A..." snažím sa sformulovať nejakú otázku, no Lydia to pochopí asi aj sama.

„Väčšinou predpovedám smrť. A to tak, že... kričím." Snaží sa mi to nejako vysvetliť. Myslím, že toto mi stačí a prikývnem. Trochu mi dochádza, že keď – údajne Lydia – v tom sne kričala, niekto musel zomrieť. Alebo mal zomrieť? Obaja na mňa pozerajú no ja sa venujem svojim myšlienkam, až po nejakej chvíli sa na nich pozriem.

„Viete, čo to asi znamená? Že v tom sne musel niekto zomrieť?" opýtam sa trochu opatrne.

„Áno," prikývne Stiles.

„Vieš presne, kto všetko tam bol?"

„Viem, že tam bol určite Scott s Kirou a Maliou. S Liamom som si nie úplne istá. Ty si tam bola teda určite, no neviem, či tam bol Stiles, alebo ešte niekto iný." Poviem a snažím si spomenúť, či som tam videla aj Stilesa a Liama.

„Mali by sme o tom povedať ostatným, nemyslíte?" povie Stiles. S Lydiou prikývneme, no pred tým, ako odídeme im položím otázku: „Prečo tu vlastne ste? Len vy dvaja myslím."

„Tvoja mama a ja sme sa zhodli, že keď už je medzi nami to... spojenie," povie to zvláštne, no neriešim to. „tak by som tu mal ostať, lebo si bola dosť vyčerpaná z toho boja. Keď už o tom ale hovoríme tak ďakujem." Povie a pohľadom mihne na podlahu a znova do mojich oči.

„To nie je treba," pousmejem sa a úsmev mi opätuje.

----------
Ahojte,
Dúfam, že sa vám časť páčila a zanecháte tu nejaký komentár a vote :) rada by som počula Váš názor ^^ chcem Vám ešte poďakovať, že sme prekonali tú prvú 100 :D :3 ďakujem :3
-Sara :)