Connection |Teen Wolf|

|17|

„Lydia, počkaj!" zakričal za ňou Scott, no aj tak sa nezastavila a tam sme šli za ňou. Pribehli sme k nej presne vtedy, keď ju otvorila...

Všetci sme nemo a aj s úžasom v očiach pozerali do prázdnej rakvy. Lydia prudko dýchala a s roztrasenými rukami sa na náš otočila a rakvu pustila. 

„Kde je?" vyjachtala a všetkých náš prebehla spýtavým a celkom podráždeným pohľadom. 

„Lydia, nevieme. Ale hlavné je, že žije." Scott k nej pristúpil s akousi... opatrnosťou a snažil sa ju upokojiť. Pravda však je, že nevieme, či žije. Len nie je v rakve.

„To nemôžeš vedieť!" Povedala trochu hlasnejšie. Jej hlas ma trochu zabolel v ušiach, takže som sa musela zamračiť a to isté urobili aj ostatný. 

„Lydia, všetko bude fajn, nájdeme ho." Zapojila som sa do debaty aj ja. Pozrela na mňa a pohľad jej trochu zmäkol. Vtedy ma niečo pichlo v hrudi až som sa musela zachytiť Malie, ktorá stála vedľa mňa. 

„Emma, si v pohode?" opýtala sa nezvyčajne starostlivým hlasom. Pokyvkala som hlavou a na ústach sa mi objavil úsmev. 

„Žije." Povedala som len a rýchlo vybehla... vlastne som ani netušila kam, niečo ma tam ťahalo. Ostatný sa rozbehli za mnou. Cítila som to... spojenie sa obnovilo, bolo síce veľmi slabé ale... fungovalo.

-

Prišli sme pred dom... presne pred ten istý dom, v ktorom Stiles zomrel. Alebo sme si to aspoň mysleli. Bez váhania som vytiahla katanu a sebavedomo som sa vybrala ku dverám domu. Práve teraz sa vo mne hromadil hnev. Hnev z toho, v akej nevedomosti sme pár dní žili a v akom veľkom smútku sme sa museli utápať. Hlavne Lydia a šerif Stilinski. Scott mi pomohol vyvaliť dvere a vošla som dnu. Všetci vlkolaci okolo mňa si pripravili pazúry a tesáky. Lydia sebavedomo podvihla hlavu a vedela som, že je pripravená pomôcť nám. Zastala som a poobzerala som sa po tmavej chodbe. Bola o dosť tmavšia a... temnejšia. 

„Dávajte pozor. Niečo je... inak." Povedala som potichu a trochu sa nadýchla. Vtedy sa mi rozžiarili oči. „Lyd, poď so mnou." Povedala som a moc som nečakala a vydala sa na cestu. Ostatný pochopili o čo ide a dali sa do dvojíc. Bude to rýchlejšie, preskúmať celý dom. Stále som v sebe necítila žiadny strach, aj keď už len pohľad na dom by ho vo mne budil za iných okolností. Z Lydie bolo cítiť len minimum strachu, čo ma prekvapilo a trochu som sa nad tým pousmiala. Všetci sme prehľadali dom a nejako inštinktívne sme sa zišli pred dverami do suterénu. Prehliadla som si ostatných a všetci prikývli. Už som chcela otvoriť dvere, no niečo ma zastavilo. Scott sa nechápavo zamračil a chcel ísť ku mne no zastavila som ho. 

„Počkaj," zašepkala som veľmi potichu. K dverám som opatrne natiahla ruku a keď sa mi brušká prstov dotkli studeného kovu, trochu som sa k nemu natiahla a priložila k nim ucho. Zatvorila som oči a posnažila som sa započúvať do zvukov. V podstate bolo len počuť len kvapkajúcu vodu, no ten zvuk bol taký... vzdialený. Keď som si to konečne uvedomila, odtiahla som sa. 

„Je tam Jasan." Povedala som rozhodne a trochu zamyslene som našpúlila pery. 

„Cez ten sa nedostaneme." Povedal Scott a ja som prikývla.

„Výborne, čo urobíme?" opýtala sa Malia a ruky si dala v bok. „Cez Jasan sa dostal zatiaľ len Scott.

„Skoro ma to zabilo Malia." Povedal a zamračil sa, akoby premýšľal.

„Ehm," odkašlala si lydia a všetci sme sa pozreli na ňu a hneď sme to aj pochopili. Ona cez Jasan predsa ísť môže. No hneď potom ma napadlo, čo všetko tam pravdepodobne číha...