Connection |Teen Wolf|

|11|

EMMA

Stiels zaparkuje pred našim domom a ja pomaly vyjdem von. Dokrivkám až ku dverám, ktoré otvorím a tam čaká len moja mama.

„Zlato, si v poriadku?" pribehne ku mne. „Cítila som akoby sa niečo stalo," chytí mi tvár do rúk.

„Áno, všetko je fajn," usmejem sa na ňu. „potrebujem niečo ukázať Lydii. Vieš... v suteréne." Pošepkám a pozriem na Lydiu.

„Samozrejme." Prikývne a pustí ma. Lydii hlavou naznačím, nech ma nasleduje. Vyrazím do malej chodbičky.

„Potrebuješ baterku?" nadvihnem obočie.

„Čože?" trochu sa zamračí.

„Vieš, ja v noci vidím pomerne dobre... je tam tma." Trochu si ju premeriam.

„Ach, jasné." Vyberie telefón a zapne baterku. „Môžeme ísť." Usmeje sa a odvážne otvorí dvere. Zastaví sa však, keď uvidí dlhé schody, ktoré vedú do tmy.

„Neboj sa, neukrývame tam nič zlé." pretlačím sa popri nej a na schodoch sa na ňu pozriem. „Poď. A zavrti." Otočím sa a pomaly schádzam dole. Lydia ide za mnou a cítim, aký rýchly má pulz.

„Čo tam dole vlastne je?" zašepká a skoro ju nepočujem cez naše kroky po kamenných schodoch.

„Vyzerá to trochu strašidelne, ja viem... ale nedá sa sem natiahnuť elektrika," myknem plecami. Nič nepovie. Rozsvietim malý lampáš, ktorý vrhne svetlo na obrovské police plné kníh. Lydia trochu pootvorí ústa.

„Knihy?" opýta sa trochu šokovane.

„Čo si čakala?" zasmejem sa.

„Popravde, ani neviem." Tep sa jej spomalí. Prejdem k jednej z políc a snažím sa nájsť knihu, ktorú potrebujem. Keď ju nájdem, usmejem sa na ňu a prídem s ňou ku stolu.

„Toto," pozriem sa na Lydiu, ktorá knihu pomaly otvorí. „ti povie, ako môžeš niekoho ochrániť."

„Počkaj," zamračí sa. „čo to má spoločné s tým, čo som ti hovorila na veterine?"

„Ak by sa mi niečo stalo, niečo podobné ako dnes, je to na tebe. Ochrániť ho." Vážne na ňu pozriem.

„Emma, je tu predsa ešte Scott, Liam, Malia a Kira... tí majú pazúre, meče." Trochu rozhodí rukami. „Prečo by som ho mala ochrániť ja? Ja len predpovedám smrť." Nakloní hlavu.

„Len?" nadvihnem obočie. „Dobre, chápem tvojim argumentom. Majú silu. No ty ju máš tiež. V tvojom hlase." pozriem sa na ňu.

„Stále to trochu nechápem." Sadne si.

„Si Banshee... vtedy som presne nevedela, čo si a čo dokážeš no. Neviem, akoby sa mi to zjavilo samo. Kým som bola mimo." Stisnem pery. „Banshee predsa predpovedá smrť krikom. A ten krik je – prepáč ak sa ťa to dotkne – neznesiteľný."

„Nie, máš pravdu." Povie potichu.

„Využi ho vo svoj prospech. Môžeš ho použiť ako zbraň..." podídem ku knihe a nalistujem stranu, ktorú si potom Lydia prečíta.

„Fajn, chápem, ale prečo ja?" zamračí sa.

„Ty jediná máš so Stilesom určité spojenie." Rozmýšľam nad výberom slov, aby to vyznelo logicky.

„Spojenie? Také ako s tebou?"

„To nie, vaše je...akoby ani o ňom ani jeden nevedel." Znova rozmýšľam ako to vysvetliť. „A je postavené na inej hodnote..." pozriem sa na ňu.

„Hodnote?" nadvihne obočie.

„Láske." Nadýchnem sa a čakám, čo mi na to povie. No je ticho. „Lydia," oslovím ju opatrne.

„Ako to... vieš?" povie potichu, no nepozrie sa na mňa.

„Jelene dokážu cítiť aj iné emócie ako vlci." Trochu sa pousmejem. „Viem do odvtedy, ako sme boli v knižnici. Bola si naštvaná na Liama a šla som za tebou a povedala si mi, že ho dokážem ochrániť. Že ho musím ochrániť."

„Nikdy si to úplne nepriznám," povie potichu.

„Vlastne si to už priznala," usmejem sa a vidím, že aj jej myklo kútikmi. „aj ty ho dokážeš ochrániť. A ak by sa mi niečo stalo, si jediná, ktorá ho vie ochrániť. Ostatný sa o to môžu pokúsiť, no už s nikým nemá spojenie." Poviem potichu.

„Lenže ja neviem ako... ako mám využiť svoj hlas ako zbraň?" zamračí sa.

„Musíš sa na to jednoducho," potrasiem hlavou. „poď, vyskúšame si to."

„Čo? Vyskúšame? Teraz? Tu?" šokovane vstane a ja sa na ňu pozriem.

„Trochu moc otázok, ale na všetky existuje jedna odpoveď. Áno." Postavím sa oproti Lydii. „Tak, začni." Trochu sa otrasiem. Lydia na mňa nechápavo pozerá.

„Čo mám začať?" zamračí sa.

„Zakrič. A snaž sa to... snaž si to predstaviť ako zbraň, ako niečo viditeľné, hmotné..." snažím sa nájsť nejaké slova. V tom ma niečo napadne. „Tak ako ja." pozriem sa na ňu s nádejou v očiach.

„Ako ty?" zamračí sa, no potom akoby pochopila čo myslím.

„Skús to viesť rukami. Ako ja." vystriem pred seba ruku a popri Lydii preletí ľadový šíp. Uznanlivo pokyvká hlavou. Ďakovne sa pousmejem a potom ukážem rukami, nech začne. Lydia stisne pery a pozrie sa hore.

„Nebudú to počuť?"

„Neviem," nakloní hlavu a dá ruku v bok.

„Naozaj to musím podstúpiť?"

„Lydia," zvesím ruky. „chcem ti pomôcť. Chcem vám pomôcť." Chvíľu na mňa pozerá a potom prikývne. „Jednoducho sa na to sústreď a pred," Lydia začne kričať a rukami urobí pohyb, akoby chcela niečo od seba odtlačiť. Nič sa nedeje, no musím si zapchať uši. Prestane a smutne sa pozrie na ruky.

„Nevzdávaj to," poviem a ona rýchlo prikývne. Kývnem hlavou a urobí to isté. Zase nič. Zvesí ruky a má na tvári zúfalý výraz.

„To nič, skúšaš to prvý krát. Poď." Lydia pokrúti hlavou. „Ale no tak Lydia, zvládneš to." Zamračím sa.

„Je to zbytočné."

„Nie je, dokážeš to. Poďme, mňa len tak neodbiješ." Uškrniem sa. Lydia sa na mňa pozrie. Zvesím ruky. „Lydia, niekomu pôjde o život. Možno nie práve v tejto chvíli, ale možno zajtra. Pôjde o život každému z tvojich priateľov a ty sa musíš naučiť bojovať s tým, čo je na tebe najsilnejšie. Tvoj hlas. Tak sa nevzdávaj, poriadne sa nadýchni a konečne poriadne zakrič!" Lydia urobí presne to čo som chcela a znova urobí prudký pohyb rukami a teraz to konečne vyjde. Niečo ako frekvenčné vlny vychádzajú z jej rúk a úst. Odhodí ma to a ocitnem sa na tvrdej zemi. Lydia hneď prestane a vystrašene na mňa pozerá.

„Čo sa tu deje?" pribehnú Stiles so Scottom a striedavo pozerajú na mňa a na Lydiu.

„Dokázala si to," unavene sa zvalím na zem a usmejem sa.

----------
Ahojte,
Písať tento príbeh ma neskutočne baví :D aspoň sa môžem trochu... vyšalieť? Je to možné :D Dúfam, že aj Vám sa páči a zanecháte tu nejaký vote a komentár - za ktorý by som bola naozaj rada :3
-Sara :)