Anjel Školy Temna /3/

5. kapitola

Prebudí ma ten hlúpy pocit, ktorý zažívam naozaj často. Bolesť a ľútosť. Toto sa mieša so sklamaním nad mojimi skutkami.

Pootvorím jdeno oko, iba natoľko, aby som videla okolie. Vidím rovnakú jaskyňu, ako bola tá, v ktorej som sa prebúdzala predtým.

Nebolo by to nič, prekvapujúce, keby som z nej včera neušla.

Viac ma však prekvapuje fakt, že nie som tak, kde som odpadla. A tak ma napadajú dve iné myšlienky. Utiekol Peter? A kto ma priniesol?

Zavriem viečko, počkám. Chystám sa znou otvoriť oči, no preruší ma ten pocit.

Bolesť.

Zrazu mi prebehne ramenom, pokračuje predlaktím a nakoniec zachváti celú ruku.

Syknem. Nechcem vydať ani zvuk, no syknutie sa rovná výkriku. V duchu si vynadám.

Krava, krava, krava! Nadávam si v duchu.

Nezostáva mi nič iné, iba otvoriť oči.

„Nef?" niekto sa dotkne môjho líca.

Zaostrím pohľad na osobu nadomnou.

„Peter?" neverím vlastným očiam.

„Dievča. Vážiš tonu. Vieš čo bo bolo vláčiť ťa na pleci. Mimochodom, bolelo to. Pane bože, čo tak chudnúť?" šťuchne ma do rany.

„Au. Idiot. Vravela som bež. Ale nie! Pán sa tvári ako hrdina a potom sa sťažuje, že ma musel zachrániť. Choď do riti!" odsotím mu ruku.

„Au!" šklbne mu tvárou. Pomaly sa posadím a odtrhnem kúsok látky.

„Ukáž!" potiahnem ho za ruku.

Očistím mu rany na rukách, nohe aj chrbte.

„Hotovo!" vyhlásim a zároveň zatiahnem posledný uzol.

„Ďakujem." poďakuje a odtiahne sa. Odtiahne sa a vykročí von.

„Idem strážiť. Ty sa vyspi." oznámi mi stroho a už ho nie je. Chvíľu zvažujem, že za ním pôjdem, no únava ma premôže a ja sa pomorím do spánku.

Prechádzam palácom, tmavým. Iba fakle na stenách mi osvetľujú cestu. Svietia neprirodzeným svetlom, bielym. Som bosá a na sebe mám iba nejakú látku. Nie je mi zima, aj keď dlážka chladí moje nohy. Pozriem sa nabok a zaostrím. Na stene visia obrazy. Na jednom je neznámy muž. Na ďaľšom je riaditeľ. Ďalej Derr. Pri nasledujúcom sa zastavím. Hľadím do tej najkrajšej tváre. Pohľadkám tú tvár a rozplačem sa. Nevzlikám, iba horúce slzy zmáčajú moje líca.

„Ešte stále?" ozve sa spoza mňa.

Strhnem sa a obrátim. V tieňoch stojí Tobias a upiera na mňa pohľad.

„Nefrit. Prečo si myslíš, že som zomrel? Prečo to vravíš? Veď som tu. Stojím presne na tejto chodbe, ako vidíš. Pozri na mňa, aký som silný. Dostal som ťa sem, ako anjela. Pozri!" ukáže rukou na stenu.

Visí tam veľké zrkadlo. Pozriem sa a neverím. Som zakrytá iba látkou. Kus hodvábu omotaný okolo tela. No to najhoršie uvidím až po chvíľke. Z chrbta mi vyrastajú krídla. Obrovské biele krídla.

„Ukázal som ti, aká si naozaj. Ani mi nepoďakuješ? Nie? Nevadí. Uvidíme sa. O pár dní prídeš aj sama."

Strhnem sa a otvorím oči.

„Čo si videla?"kričí na mňa Peter, akoby z veľkej diaľky.

„On to vie."pošepnem. Tieto tri slová stačia.

„Musíme ísť." vytiahne ma na nohy, podá mi ruksak a zbraň.

„Musíš utekaž zlatko. Počuješ?" naklon8 sa, aby mi videl do očí.

Prikývnem. Chytí ma za ruku a potiahne. Rozbehneme sa jaskyňou.

Bežíme rovnako, ako predtým.

v jednej ruke zbraň, druhá na skalnej stene. Petrov chrbát predsebou, počúvať kroky zasebou.

Zrazu sa niečo zmení. Petrov chrbát sa vyparí. Nestihnem zabrzdiť, iba padám tmov. Nohy mi bezvládne letiaza telom.

„Peter!" zakričím, ale zbytočne.

Pretože tu nie je.

_____
Ahojte!

zasa soom tu. A mám pre vás noviniek a noviniek.

Konečne som sa rozmyslela, že táto kniha je posledná.

Ale!

Nezúfajte. Chystám pre vás novú story Za všetko môže Brians. Taktiež short story Dear Peter a novú Dramione!

Dúfam že sa tešíte.

Ste tu nejaké sosáčky? Po prípade sosáci?

(5sos , keby ste nevedeli)

Kto ide do Viedne?

Love ya♥