Anjel Školy Temna /3/

11. kapitola

Prebudím sa vedľa neho a pousmejem sa sama pre seba.

Cítim z neho pokoj.

Kým sa sprchujem on stále spí a tak dolu zbehnem sama. Ema pripravuje raňajky. Aké tradičné ráno.

„Dobré ráno." zaželám jej a uchmatnem si chlieb.

„Nemôžeš vydržať aspoň chvíľku?" pleskne mi po ruke.

„Nie." vyplazím jej jazyk a sadnem si za stôl.
„Nebojíš sa?" položí predomňa tanier.

„Nie." odpoviem bez zaváhania, ale nie som si istá.

„Ethan." dotkne sa ruka môjho pleca.

„Nathan." druhá.

„A Afrodita." objíme ma útle telo.

„Som hladný." vezme Nathan môj tanier, zhrabne chlieb a začne sa napchávať.

„Zlatko nejedz toľko." napomenie ho Ethan.
„Deti." pretočí Af očami a vezme si moju kávu.

„Ale notak," zasmejem sa, „sadajte za stôl."

„Decká!" hodí sa na mňa masa tiel a všetci za zvalíme na zem.

„Preboha kto ich to naučil?" zazriem na Ethana, pretože presne viem kto to bol.

Pozbierame sa zo zeme a decká sa usadia na gauč a po zemi.

„Dereck! Ak okamžite nezdvihneš svoj zadok z postele, prídem ťa nakopať!" zakričí na poschodie.

Začujem dupot na schodoch. O chvíľu sa objaví celý zadýchaný.

„Rodíme?" vbehne do kuchyne.

„Nie. Vstávame!" pleskne mu po hlave a podá mu tanier.

„Ďakujem."

Peter vstávaj!

Započujem tiché mrmlanie a pousmejem sa.

„Pripravená?"

„Nie," odpoviem mu,„to nejde. Ideme po tvojom bratovi. Ty si v poriadku?"

„Nie." položí chlieb a hlavu si zloží do dlaní.
„Keby som len vedel, že to dopadne takto. Nikdy by som mu to nedovolil. Nikdy."

„Neobviňuj sa." dotknem sa jeho pleca, nič viac urobiť nemôžem.

Pohľadom hľadám Emu. Keď ma vidí, jemne prikývne a prejde ku nám.

„Zlatko! Kope." chytí mu ruku a položí ju na svoje rastúce brucho.

Pousmejem sa nad tým pohľadom. Smutne. Takto to asi malo byť.

„Nef?" jeho ruka sa dotkne môjho pleca,„si v poriadku?"

„Áno. Som." dotknem sa jeho ruky.

„Neklam mi." objíme ma.

„Je to ťažké vieš?" spustím ruky.

„Poď hore." potiahne ma po schodoch. Nechcem ísť, no idem. Mám na výber? Asi áno, no nemám silu.

Potiahne ma do izby. Vo dverách ma zdvihne a sadne si ma posteľ. Stále ma drží
v náručí. Potichu, no v tom tichu netreba slová.

Nie je to lepivé otravné ticho. Je jemné. Akoby sa v tom ticbu vynulo nevypovedané. Keď mi pozrie do očí, nachvíľku sa mi zastaví dych aj srdce. Chcem sa v nich stratiť. Stratiť ako v mori. Potopiť sa do ich vĺn a zabudnúť na svet a na všetko, čo je okolo mňa. Ponoriť sa do zvukoprázdna a vnímať iba so zatajeným dychom.

Je to divoké ticho. Stačí ti iba pohľad. Blízkosť. Všetko ostatné sa zastaví. Existuje iba ten pohľad, to ticho a láska.

Ticho všetkých dotykov. Blízkosť, aj keď ste si na míle vzdialení. Akoby vás dotyk viac oddelil. Žiadna blízkosť nie je dobrá.

Zo zamyslenia ma vytrhne klopanie.

„Ideme." povie šepotom Ema a odíde.

Vyslobodím sa z jeho objatia a oblečiem si kabát. Opášem sa opaskom so zbraňami. Skontrolujem čižmy a vlasy si zapletiem do dlhého vrkoča.

Aj Peter je už pripravený. Iba si kývneme a zbehneme dolu. Decká sa už pochytali za ruky.

„Ideme!" zavelím a  vyparíme sa v zábleskoch svetla.

___________
na dnes ešte nekončíme!

👉