Anjel Školy Temna /3/

17. Kapitola

„Aj ja." odvrátim pohľad, no nepríjemný pocit zostáva.

„Vyzerá ako buldog. Prosím povedz mi že som mu už raz v živote vrazil." uprie na mňa prosebný pohľad.

„Také niečo si nepamätám." pokrútim hlavou a zasmejem sa na jeho výraze.

„Večná škoda. Nevadí. Ja si to vynahradím." uškrnie sa.

„Tam si bol vyspelejší" pokrútim nad ním hlavou a on sa zasmeje.

„Ale ségra. Chceš mať doma suchára? Kúp si cornflakes." zasmeje sa.

„Hahahahahaha. Nie." schladím ho pohľadom.

Ani si neuvedomím, že riaditeľ vyšiel na pódium.

„Ale on," ukážem jeho smerom,„kecá stále rovnako."

„Teraz môžete prejsť do izieb..." ozve sa z pódia.

„Mám izbu pod tebou ty slon. Nedup prosímťa." drgne do mňa plecom a ja na neho zazriem.

„Pche. Bodaj by ťa privalila omietka." prudko zhrabnem kufor a za bratovho smiechu sa poberiem na izbu.

Tento rok som tu prvá a tak som rada, keďže si môžem zabrať svoju posteľ.

Ledva si sadnem, už ma vyruší klopanie.

„Ahoj." usmejem sa do dverí keď uvidím fučiacu Emu.

„Neviem ako ty," jedna z dosiek sa jej šmykne a spadne na zem,„ale ja viem, že tento rok bude katastrofa a to ani nemusím byť telepatka krížená s jasnovidkou. Nepýtaj sa ma." vysype zo seba na jeden nádych a ja nestíham zachytávať slová.

„Okey." zasmejem sa a ustúpim od dverí.

„Úha. Čakala som horšie." prejde zrakom po izbe.

„Horšie?" pozriem na ňu,„veď je to úžasné." zasmejem sa a obrátim sa okol-dokola.

„Musím si zvyknúť." pritaká.

„Odkiaľ si?" spýtam sa jej, aj keď táto informácia pre mňa nebude nič nové.

„Rusko. Konečne som preč z tej idiotskej zimy." zasmeje sa a na poličku vyloží flaštičku s nejakou tekutinou.

„Čo to je?" pozriem na ňu. Vždy som sa to chcela spýtať, no iba teraz som našla odvahu a hlavne čas.

„Som Ema Venom. Ema Hadí jed.A presne to to je." pohladká ampulku.

„Načo?" zamračím sa.

„Aby mi pripomínala, čo prúdi v mojich žilách. Nef, my nie sme ľudia. Začni na to pamätať."

Neviem čo odpovedať a tak sa začnem vybaľovať. Trápne ticho nakoniec preruší zvuk otvárania a ja presne viem, čo to je.

„Ema Edwards do riaditeľne." nakukne dnu nerdovská hlava Osvalda, ak si dobre pamätám meno.

„Idem." zašuchnem sa z postele. Za ten čas je on dávno pri výťahu.

„Priviedol som ju." ozve sa hneď po zaklopaní na obrovské dubové dvere, ktoré pôsobia ako nedobitná pevnosť.

Nestihnem ani zaznamenať, kedy ustúpi.

„Ema. Rád vás vidím. Musíme sa pozhovárať." familiárnym gestom ukáže na kreslo oproti.

„Áno to musíme," pritakám, „pretože nakoľko viete o mojej sile mi budete veriť, že viem čo sa stane. A verte mi, nebude sa vám to páčiť. A preto navrhujem riešenie. Veľmi jednoduché."

„Som samé ucho." uškrnie sa a pozrie na mňa významným pohľadom.

„Dovoľte," pristúpim k jeho štíhlej postave a dotknem sa ukazovákom jeho čela,„pozrite sa sám."

Tentokrát mám na tvári úsmev ja. Ukážem mu všetko, čo by som iba ťažko povedala. Ukážem mu strach, krv, bolesť. Ukážem jeho,syna. Keď uznám že stačí, odtiahnem sa a usadím sa späť do kresla.

„Blížia sa voľby," zadívam sa na jeho smutné oči.

„Čo konkrétne máte na mysli?" spýta sa zasa raz, akoby sa iba teraz prebudil z tranzu.

„Greymark a Wilson prišli až po nich. Vyhrajte ich a predídeme tomu šialenstvu. Vtedy ste nechceli, no teraz nemáte na výber.

Prikývne a ja mám dôvod na úľavu.

„Nebudem sa pýtať viac ako si mi ukázala, ty vieš prečo to robíš. Ale povedz mi jedno. Prežijú moji synovia?"

„Áno." prvýkrát v tomto aj minulom živote zaklamem tomuto mužovi. Hrdinovi môjho času.

„Ďakujem." odprevádza ma jeho vďaka.

Klamala som. Ale nie uplne. Už sa nikomu nič nestane a ja sa o to postarám.

________________________
Žijeeeem :D tadaaaaaaaaa :D

Teda ak sa za život ráta 760 stranová kniha a kakauko, ale tak každý piatok prežív inak.

Kto sa teší na Ducha?

Há?

Ja áno😏😏😏😏

Len škoda že sa to nenapíše samo😂

Loooove ya all♥