Anjel Školy Temna /3/

9. Kapitola

Z môjho horúčkovitého premýšľania ma vytrhol hlas.

Známy hlas.

„Môžeme začať?" spýta sa.

Chlapec, ktorého som zachránila.

Ten, ktorý je ako ja.

Vyrástol.

Myšliekny sa mi rozpŕchli na všetky strany. Čo teraz?

Peter sa na mňa pozerá. Pomlay pokýva hlavou. Nič sa nekoná.

No ja mám iný názor. Žmurknem na neho a postavím sa.

Prejdem k Tobiasovi. Slzy sa mi tlačia do očí.

Som hupaňa? Možno.

„Satan, vládca pekiel a ohňa! Darujem ti dušu, no daruj mu slobodu!" skríknem, keď ma silný vietor zmuetne z nôh.

„Ale. Ty?" prezrie si ma pohŕdavo.

„Áno ja." vystriem sa a zahľadím sa na neho.

„Ako sa ti páči tvoj snúbenec?" uchechtne sa a ešte raz ma obkrúži.

„Nedali ste mi šancu ho zachrániť. Až dozeraz." skonštatujem, akoby nešlo o život.

„Čo si myslíš že robíš?" osloví ma Tobias.

„Otec!" ozve sa spoza neho.

A teraz čo ty múdra? Oslovím sama seba.

„Peter? Čo tu robíš?" svoju pozornosť presunie na neho.

„Kľačím pred tvojou dušou?" položí mu otázku a postaví sa.

„Ako si sa sem dostal?" spýta sa.

„Ako si ma to učil." pristúpi bližšie ku mne a ja si uvedomím, že je to ochranné gesto.

„Mohol si pozdraviť oca."

Peter sa zasa posunie bližšie ku mne.

„Mohol. Ale chcel som vidieť tvoju príšerku." posunie sa.

„A ona?" prehodí.

„Tiež tu niečo má." posun.

„Nemusíš ju brániť telom." otočí sa a prejde za mňa.

Peter stuhne.

Ja tiež.

„Čo sa to tu deje?!" vyskočí Tobias, čím preruší rozhovor.

„Rodinné problémy." zamračí sa Peter.

„My nemáme problémy." ledabolo to zamietne pod koberec jeho otec.

„My nie sme rodina." namietnem.

„To teda ani nebudete!" ozve sa Tobias.

„Dosť!" ozve sa Peter, „ste ako deti!"

Všetky oči sa uprú na mňa.

„Takže čo si to chcela?"zazrie na mňa a chrapľavo sa zasmeje.

„Aby ste našli vlastného syna." cúvnem.

„Mám ho. A teraz tvoju dušu. Tá jeho sa na teba pýtala." usmeje sa.

„Vy odporný bastard!" vybuchnem a pohnem sa dopredu. Opatrnosť sa vytratila a s ňou aj všetko ostatné.

Bolesť ma zasiahne v polovici kroku. Začne v hlave a pomaly sa šíri do tela. Podlomia sa mi nohy a ja sa zosuniem.

Predtým, než sa moje telo dotkne zeme, zachytia ma niečie ruky.

„Dýchaj!" nadomnou sa týči Peter.

„Nechaj ju!" prikáže mu otec .

„Nie! Už toho mám dosť. Ty nechaj ju. Počuješ?!"

Svet prestane byť ostrý. Akoby mu niekto obrúsil hrany.

„Bože dievča. Zasa odpadávaš v beznádejnej chvíľke."

Chcem sa zasmiať.

Naozaj.

No namiesto toho sa ponorím do tmy.

Je mi teplo. Príjemne teplo a cítim sa bezpečne.

No potom moje telo objíme chlad.

A ja viem, že som ho stratila.

Len sa modlím, aby to nebolo navždy.

***

Nechcem sa prebudiť. Stále je mi zima. Šialená. Hlupaňa. Mohla som to ukončiť. Niečo spraviť. No nemiesto toho som iba zničila šancu. Zmenila som všetko, čo sa dalo. Všetko som pokazila a prekrútila.

Čo bude teraz? Prebudím sa a?

Ako vysvetlím to, že som mu teoreticky pomohla ujsť?

A čo si vlastne navrávam? Ja som su dovolila ujsť.

Debilná zima. Idiotka.

Jasné že je preč.

Som sprostá, sprostá, sprostá!

Chcem búšiť do perín.

no niečo ma zastaví. Je to hlas. Jeho hlas.

„...zabijeme ju, keď sa prebudí." prehovorí Tobiasov hlas.

„Super. Obvolám známych." on.

„..Ak sa to nepodarí, neviem o tom. Ak áno, som pánom sveta. Hotovo."

Pocítim slzy stekajúcu po mojich lícach.

Peter.

______
Ahojte zasaa :D

Peter.

Ukázal pravú tvár

Alebo?

Kto mu verí a kto nie?

Ja by som neverila...

Love ya♥