Anjel Školy Temna /3/

15. Kapitola

Prečítať preslov pretože som s prepáčením nasratá as fuck

Znovu som v našom starom dome. Otec spí. Počujem chrápanie,ktoré sa tiahne z obývačky cez celý dom.

Potichu vybehnem hore a v duchu ho pokarhám. Toľkorát som mu to opakovala.

Otvorím dvere svojej starej izby a usmejem sa, keď si všimnem že sa nič nezmenilo.

Ľahnem si na posteľ a zapozerám sa na hviezdy. Nakreslila som ich sama.

Chcela som byť blízko pri rodičoch, no nikdy som pri nich nebola dostatočne.

Chrápanie ustane a započujem kroky.

Zbehnem dolu. „Tati!"

Vtiahne ma do objatia a ja sa zasa cítim ako malá.

„Kedy si prišla?" zapozerá sa mi do očí.

„Pred chvíľou. Raňajky?" usmejem sa a ani nečakám na odpoveď.

„Som rád, že som stále otec." povzdychne si a až teraz si všimnem, ako zostarol.

„Vždy budeš otec. Jeden z troch. Prvý mi dal život, ty si ma vychoval a riaditeľ ma ochraňoval. Nikdy to nebude inak." uistím ho a položím pred neho tanier.

„Ako dlho budeš?" spýta sa pomedzi prežúvanie.

„Nie dlho. Vlastne odchádzam ešte dnes." poviem smutne. Rovnako som na tom aj s náladou.

„Zasa ideš napravovať chyby druhých?"

„Nie. Idem napraviť tie svoje."

**

Zhlboka sa nadýchnem a snažím sa vybaviť si svoj sen. Je to kurva ťažké. Myšlienky mi lietajú v hlave jedna za druhou. Peter, Ema..všetci sa mi premietajú v mysli namiesto sna.

„Kašlem na to." pretočím očami nad vlastnou nechopnosťou.

Zabalím sa do deky a zasa upriem pohľad na hviezdy.

Možno zajtra.

Prechádzam miestnosťou, teda chodbou. Chodbou ako vtedy. Túžim sa rozbehnúť , no moje telo ma nepočúva.

A on stojí tam. Tobias stojí pred veľkým zrkadlom a usmieva sa.

„Vravel som, že sa nakoniec vrátiš." usmeje sa širšie.

„Nechcene." odvrknem.

„Pamätaj si že tam," ukáže do zrkadla,„to už vrátiť nemôžeš."

Načiahnem ruku k zrkadlu. Približujem sa k nemu. Je chladné.

Čakám, no nestane sa nič. Iba akoby v diaľke započujem jeho smiech.

Prudko sa posadím na posteli a obzriem sa. Nič sa nezmenilo, až na malý fakt. Mám iné oblečenie a ruky cintľavé (milujem to slovo xD) ako pred školou.

Z kuchyne sa šíri lahodná vôňa a na dlážke sa váľajú veci.

„Oci!" zakričím ešte v behu a rozbehnem sa dolu schodmi.

„Dobré ráno aj tebe mladá dáma." prednesie mne dobre známu vetu.

„Dobré. Koľkáteho je?" spýtam sa a očami prebehnem po jeho tvári.

„28.8. 2013. Prečo?" podozrievavo si ma premeria.

„Ja zajtra idem do školy?"

„Áno. A ešte nie si zbalená. Takže bež." pozrie na mňa prísne.

Vybehnem späť na poschodie a nahádžem veci do kufra.

„Môj syn je smutný." ozve sa zamnou a ja nadskočím.

„Preboha!" chytím sa za hlavu, keď zaostrím na osobu predsebou.

„Ten druhý. Neviem čo práve robíš a prečo to robíš tu no neopováž ho znovu osloviť. Pochopila si? Ako jediná bytosť si dostala šancu všetko napraviť, tak to nedovrzaj."

Ešte hodnú chvíľu pozorujem miesto kde zmizol.

„Nef?" zakričí otec.

„ÁNO?"

„Je časť ísť spať. Zajtra vstávaš!"

Ľahnem si do perín a pozriem sa na strop. Mám poslednú šancu.

Konečne vo svete, v ktorom žije aj môj brat, aj moja láska.

No žije tu ešte niekto.

Vlákna jeho duše sa prepletajú somnou a naopak.

Je tu Peter a on si ma nájde.

_____________
Ahojte!

Po dlhej nečinnosti som konečne tu. Mám po prijímačkách, takže sa vám už budem venovať.

A teraz na inú tému.

Neželám si, aby niekto z vás kontaktoval Petra alebo hocikoho iného.

Pretože tam už to nie je postava, ale skutočný človek.

A ja nie som Nika11401 ale Dominika a zasahujete do môjho súkromia. Veľmi hrubo.

Ak jemu alebo hocikomu inému chcete písať, spýtajte sa, či je tu nejaký záujem. Pretože nepíšete Petrovi z príbehu, ale človeku. Treba začať odlišovať realitu od kníh.

Ak chcete pokecať s ním, alebo hocikým, skúste to ľudsky. Nie tak, že mi jednoducho oznámite že niekomu z nich píšete a aj keď poviem nie, vy si robíte svoje, akoby som bola vzduch.

Bola by som rada, keby som nemusela zrušiť celý projekt kvôli bezhraničnej drzosti ľudí.

ďakujem