Anjel Školy Temna /3/

1. Kapitola

„Naozaj sme sem išli, aby sme celý deň čakali, kým sa tá krava odprace z cesty?"

„Sú posvätné."zahriakne ma s úsmevom.

„Kašlať. Satana už poznám."

Zhrabnem mu ruku a zmizneme.

Zjavíme sa na pláži. Sedíme v húpacej sieti  a pod nami šumí more. Príliv nám zmáča nohy slanou vodou.

„Vieš byť aspoň jeden deň trpezlivá?"spýta sa ma so smiechom.

„Nie."usmejem sa a rozbehnem sa po pláži. Bežím hlbšie a hlbšie do vody. Nakoniec skočím. Dotknem sa piesku na dne a obrátim sa. Ležím tvárou k hladine a pozorujem slnečné lúče prenikajúce hladinou. Šaty mi nadnáša, ale telo sa ani nepohne. Voda ma akceptuje a vníma. Som jej súčasťou. Akoby som nebola z mäsa a kostí, ale z kvapiek vody.

Vyplávam na hladinu a nadýchnem sa. Doplávam na pláž a prejdem ku sieti. Peter má zatvorené oči. Vyzlečiem si šaty, nahnem sa nad neho a šaty mu položím na rozpálenú kožu.

„Čo do riti!"mykne sa Peter. Neudrží balans a spadne na piesok.

Rozosmejem sa na plné hrdlo. Slzy mi tečú
po lícach.

„Keď sa takto smeješ,padal by som stále dookola." usmeje sa na mňa a vyskočí na rovné nohy.

„Nespával si,aby som sa smiala. Rok sa len tak flákaš po svete,len aby som sa smiala. Teraz padáš. Budem ti dlžná ešte v budúcom živote."sadnem si vedľa neho a nohy zaborím do piesku.

Potichu pozorujeme oceán. Vlny sa trieštia  o útes a nad tým všetkým lietajú čajky.

„Ukážem ti moje miesto."chytí ma za ruku a prebesie.

Ocitneme sa na čiernej pláži.

„Páni! Naozaj čierne!"prebehnem sa sem a tam.

„Áno. Chodili sme sem s mamou, keď ešte žila. Mali sme aj psa. Hádzala mu paličku a on tu behal. Ja s mamou sme sa smiali,keď si naháňal chvost." zadíva sa do diaľky.

„Musel si mať pekné dectvo."poznamenám.

Trpko sa usmeje. „Stále som bol na očiach. Ostatní boli dobre ukrytí. Ty, Ema,Derreck," vynechal Tobiasa,„ no ja som bol na očiach. Nemohol som hovoriť, smiať sa. Kamenná tvár a iba pritakaj, keď hovorí otec. To bolo moje dectvo." zasa sa trpko usmeje a pozrie inam.

„To mi je ľúto." opriem si hlavu o jeho plece a neviem, čo viac treba povedať.

Chvíľu iba sledujeme more. Do ticha zazvoní telefón. Vytiehnem ho z vačku a pozriem na displej.

„Áno?"spýtam sa.

„Musíš okamžite prísť. Tobias..on..Nef on sa zbláznil a chce sa stať kráľom. On už nie je on. Greymark sa vyparil a na jeho mieste je teraz on. Prezudentka sa stiahla. Je zástupcom tu na zemi, ale tvári sa ako mŕtvy chrobák. V Rozmere sa chystajú na obranu. Nef..on povoláva démonov a Temných, ktorým sa nepáči tento režim. Chcú ukázať ľuďom, kto je tu pánom. On zničí svet Nef."vzlikne.

„Neplač. Prídem."zamračím sa do diaľky.

„Ja..som tehotná."prizná. Zovrie mi srdce. To sa nemalo stať. Nie teraz.

„Prídem zlatko. Čakaj ma tam o päť minút."vyskočím na nohy.

„Máš čas. Neskús skolabovať." zahriakne ma.

„Päť minút."oznámim a zložím.

Peter je už na nohách a chytá ma za ruku.

„Čo všetko si počul?"spýtam sa.

„Všetko. Ideme spolu. A spolu to aj vybojujeme." stisne mi ruku a vyparíme sa v ústrety bitke, ktorú nemusíme vyhrať.

Náš súper je moja láska, moja duša, môj Tobias. Vlastne už nie môj. Teraz je všetkým, čo som v živote nenávidela. Všetko za čo som bojovala obracia naruby.

„Nef!"prudko sa na mňa hodí Ema.

„Eme. Tak si mi chýbala."opätujem jej objatie.

„Niečo ti ukážem,"chytí ma za ruku,„videla som to včera."

Zavrie oči a o chvíľku uvidím, čo vidí aj ona.

Tobias stojí v pustej krajine. Vyzerá to ako púšť, no chýba obloha.

„Ahoj Nef, kráľovna moja. Dúfam, že si na mňa hrdá. Pozri čo všetko ti dám. Krajinu, svet. Prídem si po teba. Prídem a budeme vládnuť spolu."

Obraz sa preruší a ja sa pozriem do Eminých očí.

„Je čas zvolať ostatných. Zraz v škole." vyhlási.

Nemo prikývnem a na papier načmáram odkaz. Nechám ho zhorieť. Viem, že bude doručený správnym ľuďom.

„Nepôjdeš tam za ním však?"s obavami ma osloví.

„Keby nebolo toho malého v tvojom bruchu, už by som tam bola."odpoviem popravde.

„Budeš krstná však?" spýta sa ma s úsmevom.

„Samozrejme. Budem ho rozmaznávať celé veky."

Ema sa znovu usmeje.

„A teraz drahá, ideme dostať tamto, čo bolo Tobiasom. No už nie je. Toto je jeho telo, duša zomrela."

Otočím sa a potlačím slzy. Idem zabiť to, čo som tak milovala. Plánovali sme budúcnosť. Svadba, deti.

Vybehnem do izby a z truhlice vyberiem dýku. Pohladím čepeľ a usmejem sa ,aj keď smutne.

„Najprv Tobias,"pošepnem,„a potom ja. Pretože tak to je dobré a správne."

Zaklapnem truhlicu a zbehnem dolu, kde ma už všetci čakajú.

„Ideme?"

Prikývnu a ja sa vydám na svoju poslednú bitku.

__________
Ahojte!

Prvá kapitolka, ako som sľúbila.

Šok však?

Uvidíme, ako to dopadne.

Love ya♥