Anjel Školy Temna /3/

13. Kapitola

„Ako to robíš?" sledujem obraz nás dvoch a moje líca zmáčajú slzy, ako už toľkokrát.

Do hlavy sa mi vracajú všetky tie šialené spomienky. Radosť, láska. Všetky miesta na ktorých sme boli.

„Prečo ja? Nerobím nič, iba ti ukazujem realitu. Tu je tam, tam je tu." usmeje sa a zastaví blízko pri mne. Príliš blízko, aby som sa mohla nadýchnuť, spamätať sa.

„Prečo to robíš?" stojím si za svojim.

„A prečo to robíš ty?" zasmeje sa a ja osamiem.

Osamiem v jeho pracovni. Poobzerám sa, no jediné čo po ňom zastalo je lístok.

Bež.

Poobzerám sa okolo seba ako lev v klietke a rozbehnem sa von.

Preskočím zábradlie balkóna a rozbehnem sa pieskom. Snažím sa to utriediť v hlave. Kde je?

Prejdem do školy, prebehnem časť internátov.

Vbehnem do našej bývalej izby. Prebehnem ju pohľadom. Bol tu.

Náš dom. Prebehnem pohľadom po poličkách. Aj tu bol.

„Denní, denník!" šepkám si a jednu po druhej vyhadzujem knihy.

„Hľadáš niečo?" zamáva mi pred očami denníkom. So smiechom zmizne.

Prejdem Parížom do Petrovho bytu.

„Vždy si bola dobrá," skonštatuje sediac na gauči,„Mal som si dávať pozor. Kto by to čakal." prejde stránkami.

„Boli sme dobrí obaja. To ty si odišiel." pomaly k nemu prejdem. Nechcem aby zasa odišiel.

„Lenže teraz moja drahá, som lepší."

Sadnem si na gauč na ktorom predchvíľou sedel. Chytím si hlavu do dlaní.

Po chvíľke ticha sa postavím. Musím začať premýšľať logicky. Prejdem ku stoju anzačnem prehrabávať zásuvky.

Iba kopy papirov, nič podstatné.

Prejdem do školy a vbehnem do riaditeľne. Očami prebehnem agendu a všetky v tomto momente nepodstatné veci.

„Kurva. Kam si ho dal?" povykladám všetky papiere.

Nakoniec to vzdám a vrátim sa zo školy.

„Tak tu si." okamžite dobehne Nathan.

„Čo sa deje?" rýchlo spanikárim.

„Utekajú." usmeje sa na mňa.

„Nechajte ich."

Iba privkývne a odbehne preč.

Mysľou pohľadám Ethana a premiestnim sa k nemu.

„Poďme pozbierať mŕtvych."

„Pôjdem s tebou." pribehne bližšie. Prechdzame chodbami, no nikoho známeho nevidím.

Na konci chodby však niekoho uvidím.

Známa tvár, aj keď zmáčaná krvou.

„Mans!" rozbehnem sa k nemu.

„Sestrička." usmeje sa. Položím si jeho hlavu na kolená. „Vydrž." utriem si slzy.

„Ne-nechaj to." zašepká a vydýchne.

Môj drahý brat mi naposledy vydýchol v náručí.

„Nie." pošepkám jeho bezvládnemu telu.

„Čo sa deje?" započujem hlas.

No odpoveď nepríde. Sliné ruky ma vytiahnu na nohy.

„Nie!" zvriesknem a moje telo sa začne otriasať vzlykmi.

„Neber ma od neho! Nechaj ma." stále upieram pohľad na jeho telo.

„Upokoj sa." pošepká mi.

„Ale ja sa nechcem upokojiť!" zbriesknem na neho a udriem ho do hrude. Znova a znova.

„Tak už dosť. Ideš si pospať."

°°°

Prebudím sa v obývačke.

„Nef?"

„Nechaj ma." odsotím ho a navenujem mu ani pohľad.

Je to bolesťou? Áno.

Smútok? Áno.

A je to aj ukážka mojej nevyrovnanosti. No teraz mi to nevadí.

Vojdem do kúpeľne a umylem si ruky. Od jeho krvy. Už ani nevládzem plakať. Prejdem do izby a vyberiem si čisté oblečenie. Zasa mechanicky prejdem do kúpeľne.

Osprchujem sa. Pozorujem vodu s červeňou, ako sa stráca v odtoku.

Zaleziem do jeho izby a zamotám sa do prikrývky nasiaknutej jeho vôňov.

Až tu si dovolím plakať.

•••

„Idem sama." vezmem urnu.

„Nemy.." prehovorí Peter.

„Nemysli." pošepnem nenávystne, a ani neviem prečo. Jednoducho nevládzem.

Premiestnim sa na útes. Podomnou je pláň s jazerom, kde sme sa stretli.

Otvorím veko a pomaly začnem jeho popol sypať dolu.

„Ak naozaj existuje miesto, kde žiješ, ja si ťa nájdem. Nech ťa sprevádza sila a láska bratček. Nech ťa odplaví voda, vezme si ťa oheň, rozfúka vietor a zem nech ťa privýta ako brata. Spi sladko." sadnem si na skalný previs a zapozerám sa do diaľky.

„Tobias!" zakričím do vetra.

„Áno?" ozve sa za mnou.

„Chcem sa vrátiť."

__________
Ahojte😂😂
Ja viem som mŕtva😂😂

Už Som si zvykla😩