Anjel Školy Temna /3/

8.Kapitola

„Nabudúce taká milá nebudem!" zvriesknem smerom ku dverám a v duchu sa preklínam, že som nevymyslela niečo lepšie.

Otočím sa na Tobiasa a usmejem sa.

„Bola som taká zaslepená. Taký had." skonštatujem a pomaly vykročím jaho smerom.

„Čo tu robíš?" Tobias ma ostražito pozoruje.

„Chcela som sa uistiť, že k nemu nič necítim." dotknem sa jeho ramena a zadívam sa mu do očí.

„A výsledok?"

„Netuším ako som mohla pochybovať." usmejem sa a obídem ho ku dverám.

„Ideš?" spýtam sa Tobiasa.

„Hej. Ty môžeš zostať. Lepšieho kata by som nenašiel." pobozká ma a nechá ma samu.

„Pôsobivé." skonštatuje Peter.

„Sklapni!"zahriaknem ho.

„Čo sa deje?" prestrčí tvár mrežou.

„Už to pochop. Si pre mňa ničím. Milujem Tobiasa!"

Za dverami započujem odchádzajúce kroky.

„Za ten čas si ohluchol?" spýtam sa ho ironicky.

„Mal by som prestať podceňovať ľudí." vyzrie spoza mreží a podá mi ruku.

„Bolo by na čase." zasmejem sa.

„Čo tu vlastne robíš?" sadne si pri dvere.

Započujem, ako si o ne oprel hlavu.

„Prišla som prejednať, ako zrhneme. Ja tu nemám zrovna sily na rozdávanie a ty si tu inkognito." započúvam sa do zvukov na druhej strane dverí.

„Ja odtiaľto odídem kedykoľvek. Takže by sme mali mať nejaký jasnejší časový plán."

„Dva dni. O takomto čase zvolá všetkých na tvoj súd. Vtedy to spravíme. Zdrhneme."

Postavím sa.

„Si si istá, že to zvládneš?" dotkne sa môjho ramena.

„Budem musieť." vykročím smerom von. Pred dverami sa ešte otočím do tmavého prázdneho priestoru.

S povzdychom otvorím a prejdem späť do záhrady.

„Hotovo?" dve veľké ruky oblapia moje plecia.

„Áno." pošepkám, no neotáčam sa. Nechcem vidieť jeho tvár.

Už toľkokrát som premýšlala, aký zvrátený mám život. Mám všetko čo som chcela, no zároveň nič. Šťastie iba naoko.

„Nie je ti zima?" pošúcha mi plecia.

„Poďme dnu." chytím ho za ruku.

„Si naozaj v poriadku?" ešte raz sa statostlivo spýta, čím mi to neulahčí.

„V poriadku," usmejem sa a pridám do kroku,„len som unavená."

°°°

Večera sa šialene vliekla. Akoby aj čas naschvál zastavil.

„Idem sa umyť." zhrabnem svoje veci a odpochodujem preč.

Z čieneho mramoru prejdem do bieleho. Zachytím svoj pohľad v zrkadle a pokrútim hlavou.

Jediné čo zostalo sú oči. Celá moja tvár je stará. Každý rok ma oberá o silu bojovať. Načo to vlastne robím?

Vojdem do vane a zavriem oči. Stále sa mi pod viečkami pohybujú obrazce. Ja, on, my..

Už to takto bude stále? Nechcem zostarnúť ako šialenec.

Vždy som si vravela, že pre jednu lásku sa svet nezrúti.

Ale keď prišla, svet sa rúti.

Mala by som si zvyknúť na myšlienku samoty.

„Si v poriadku?" so zaklopaním ku mne dolahne otázka.

„Áno. O chvíľu prídem!" zakričím späť.

Obmotám si okolo tela uterák a vyleziem.

„Dobrú." uložím sa vedľa Tobiasa.

Na chvíľu sa nechám objať. Chvíľku chcem ten pocit istoty.

•••
Prebudím sa v prázdnej spálni. Zrnká prachu sa vznášajú vo vzduchuva pomaly dopadajú na nábytok.

Čakám ťa dolu zlatko..

Lenivo sa prevalím, až potom ma zasiahne váha slov. Vyskočím z postele a prebehnem izbou. Pozbieram veci a topánky.
 
Chodbou preletím a v hlave kalkulujem, čo budem robiť, ak posunul súd.

Prejdem ku kverám. Otroci, pretože inak ich nazvať neviem, mi otvoria dvere.

Sadnem si na vyhradené miesto a prezriem si sálu.

„Je čas!" Tobiasov hlas sa rozoznie miestnosťou.

A je to tu.

Stráže, zbrane a modré oči.

Až teraz, keď som bezmocná a zúfalá ma to nebolí.

Nebolí ma priznať, čo som skrývala pred ním aj pred sebou.

Sme mŕtvi.

________
Ahojte!

Konečne tu že?

Tak ako? Myslíte že to Nefrit zachráni, alebo zlamí? (To je slovo čo? Vyjadrenie absolútne pokazí, ak by ste nerozumeli. Nakazil ma spolužiak :D)

Ešte nekončíme!

Len čítajte ďalej➡