Anjel Školy Temna /3/

19. Kapitola

„Čo tu robíš?" zasyčím a silou-mocou sa snažím skryť zmätok.

„Niečo mi hovorí, že sme tak nejako boli spolu a ty si tak nejako ušla. Do riti čo si si myslela?" trhne mnou z jeho chladného tónu.

„Chcela som všetko napraviť." otočím sa okolo svojej osi a vrátim sa späť k nemu.

„Všetko alebo tvoj vzťah s tamtým idiotom?" aj pod maskou viem, že nadvyhol jedno obočie ako to mal vo zvyku vždy, keď mi chcel vyhodiť na oči pravdu, ktorú som nechcela vidieť.

„Nevieš nič!" pokúsim sa o chabú obranu.

„Nevieš nič," zatiahne ironicky,„nebuď ako malá. Myslíš si že by som nešiel? Si to ty čo mi vtĺkala do hlavy všetky tie sračky o láske. Malo to byť asi naopak. Tušíš vôbec ty čo robíš? Toto je jediná druhá šanca. A je sítce pekné že tvoj milovaný riaditeľ žije a ide kandidovať ale na niečo si zabudla. Detail, malinký!" priblíž sa a to som si myslela že to nejde,„zabuda si ma mňa."

Jemne sa pokloním na záver tanca a to už pri mne stojí Mans.

„Neviem to isto ale ničo mi vraví že táto situácia je zle." uchechtne sa.

„Debil." plesknem ho po zátilku a neunikne mi úškrn na Petrovej tvári.

„Ste idioti." otočím sa im chrbtom.

„Ja som ešte neskončil." zahrmí mi Petrov hlas za chrbtom.

„Ale ja hej." pokračujem v kroku, no vtom ma zhrabne za predlaktie.

„Kurva som povedal že som neskončil!" potiahne ma bokom. Žilka na čele mu pulzuje. Poriadne. Na stupnici od jedna do desať je nasratý tak dvadsať predpokladám.

„Ale ja som skončila." zazriem na jehu ruku drviacu moju.

„Skončila si z hádkou, alebo s nami?" vyhodí mi na oči pravdu, ktorú som skrývala sama pred sebou.

„Neviem dobre?!" vzdám svoju hru zvanú Nef má vždy pravdu a rezignujem.„ Netuším čo od tohoto celého čakám. Mám utekať za Tobiasom? A čo ak sa to zasa pokašle? Mám byť pri tebe a čakať kedy sa na mňa vrhne samo peklo? Naprieč všetkej zvrátenisti sveta, toto nefunguje ani v jednom z uhlov pohľadu."

„Čo tak mi raz veriť? Nechcem nič, iba aby si ma nepodceňovala. Chcem veľa?" na konci vety stíši hlas, aby dal priestor môjmu svedomiu, ktoré sa chce naplno rozkričať.

„Áno! Cháp ma. Cháp ma! Ako milujem túto vetu. Ja mám chápať tvoje rozhodnutia, správanie. Ja mám chápať prečo to raz vyzerá že ma miluješ a potom ma odmietaš. To čo?! Chceš všetko a ja mám čakať?" znova sa rozkričím, no moje sily sú na pokraji.

S ním sa nedá hádať. Chcem aby ma počúval. Iba chvíľu. Aby sa zamyslel nad mojimi slovami, nie ich vysmial. Má pred sebou múr a prejde ním iba to, čo chce. To čo ho spochybňuje tlačí pred sebou, akoby to tam ani nebolo.

„Vieš čo si?" vytrhnem sa mu. „Si sebecký vôl."

Odbehnem od neho. Zbabelo utekať by mal byť šport na olympiáde. Zlato by bolo malina.

„V pohode?" zastaví ma až Mansova hruď vo dverách.

„Nie. Nie je. Nemá tu čo robiť. Takto to nemalo byť." posledné zbytky hnevu si vyventilujem na svojom bratovi.

„Láska je nevyspytateľná. Tajomná. A tamten chlapec prešiel jeden svet aby ťa našiel. Čo je láska ako nie toto?" usmeje sa nad mojim nechápavým pohľadom.

„Popremýšľaj. A rob to rýchlo, pretože máme iný problém."

Otočím sa a uvidím Tobiasa strkajúceho do Petra a potom už len päsť mieriacu na jeho tvár.

_______________________________
ahojteeee

Kto sa teší na koniec?

-zistíte kto si pamätá viac ako by mal
-či je Peter ten, čo miluje viac
-či Tobias tvrdil vždy pravdu
-čo jej zatajil Nathan

A HLAVNE!

Zažijete Ducha z pohľadu TOBIASA ALE AJ PETRA.

Love ya all❤