Anjel Školy Temna /3/

7. Kapitola

Príde mi až hriešne ležať v mäkkých perinách. Peter je tam niekde sám a ja ležím vo veľkej izbe. Tobias ho hľadá a ja viem, že skôr či neskôr to aj spraví.

„Zlato?" zašepká a mňa strasie.

„Dobré ránko." pozdravím a usmejem sa.

„Máme stretnutie. Obleč sa a poď dolu."

Posteľ sa pohne a o chvíľu štikne zámka.

Posadím sa a rozhliadnem. Nie je tu nič domácke, až na jednu fotku. Malá fotečka na krbe. Sme na nej s Tobiasom v Londýne. Miešajú sa v mne protichodné pocity. Na jednej strane ju chcem rozmlátiť, no na druhej to chcem vrátiť.

Boli sme iba dve zamilované deti. Najväčším problémom bolo učenie.

Neuvedomovali sme si, aké máme šťastie. Netušili sme o problémoch a živote. Aké bolo všetko jednoduché.

Odvrátim sa od fotky a rýchlo sa nachystám.

Stojí pod schodiskom a čaká. Nastaví mi ruku. Jemne sa dotkneme.

Mlčky  ma prevedie chodbou a vojdeme do obrovskej miestnosti na konci.

Oproti mne sa týčia dva tróny. Na jeden si sadne Tobias, na druhý ja. Snažím sa držať vystretý chrbát, no ruky sa mi trasú.

„Priveďte ho!" rozozvučí sa jeho hlas miestnosťou.

Dvaja vojaci prinesú jeho. Človeka, ktorým som nahradila Tobiasa. Človeka, ktorý ma sem dostal. Prisahal ochranu.

„Kľakni si." prikáže Tobias.

„Ty by si si mal kľaknúť." usmeje sa a stále stojí pevne.

Pozrie na mňa a v očiach sa mu zračí pochopenie.

Žiadna zrada.

„Ja nemusím nič." nakloní sa. Vyzerá ako mačka pripravená na útok.

„Týždeň si ťa tu necháme. Čo ty na to? A potom ťa zabijeme."

Bez rozkazu ho otočia a ťahajú ho preč

„Ideš?" ozve sa pri mne Tobias, ktorý už stojí pri dverách.

„Čo? Ach, áno." pozbieram sa a pozriem na jeho chrbát.

Vykráčame von a prejdeme chdbou späť.

„Môžem ísť von?" spýtam sa v strede chodby.

„Samozrejme. Musím si niečo vybaviť. Ale pošlem stráže." pohladká ma po líci, no tentoraz sa do úsmevu neprinútim. Je mi cudzí.

„Zvládnem to aj sama." mávnem rukou.

Otočím sa a vybehnem von. Bežím po tráve a presne ani neviem kam. Chcem iba preč.

Predstavujem si, že utekám preč. Sukňa sa mi pletie pod nohy, no nevadí. Chcem iba utiecť tomu dusivému pocitu.

Prídem o oboch.

Srdce mi búši touto vetou a mám pocit, že sa zbláznim. Alebo už šaliem?

Zastavím pred jazerom a pozriem do diaľky. Nevidím nič. Stále ma dusí vina.

Obímem sa rukami a snažím sa neplakať. Zavriem oči a z hlboka dýcham. Mám chuť udrieť do stromu vedľa.

Keď sa trochu ukľudním. Otočím sa a v hlave si prejdem plán. Musím ho vidieť.

Prebehnem rovnakú cestu a vojdem do sály. Prejdem miestnosťami a zastavím sa pred dverami. Skúsim kľučku. Prekvapivo povolí.

Vojdem do tmavej miestnosti, rozdelenej na menšie.

„Peter?" pošepnem. Na jednej z mreží sa objaví ruka.

„Nef?" pošepká.

„Áno. Si v poriadku?" dotknem sa jeho ruky.

„Nef?" ozve sa spoza mňa a ja zatajím dych.

__________
Ahojte♥

Niekto tu má problém!

Nič iné ma nenapadá.

Hah.

Iba to, že ste úžasný a lepších fandov by som nechcela.

Love ya♥