Anjel Školy Temna /3/

10. kapitola

Musím sa odtiaľto dostať. Ako?

Mysli.

Zasa sa nesústredíš. Nefrit. Zapni žena.

Nič.

Prečo som taká hlúpa. Notak. Haló?

Nefrit volá svoj mozog.

Nič.

Mám prázdnu hlavu.

Počkať.

Áno! Nefrit ty génius.

Geniálna čúza.

Čo som v puberte? Ďaľšia už nie.

Tobias. Zlatko pomôž mi. Potrebujem silu. Prosím láska.

Zaber.

Notak.

Počujem otváranie dverí. Do izby vojdú dva páry nôh.

Počuješ čo sa okolo teba deje?

Hah. Nie, som krava. Gratulujem. Koľko sme to pár?

Nie. Kde som? Pomoc.

„Nepočuje. Dám jej plnú silu. Keď sa zobudí, môže začať párty." zasmeje sa.

„Si si istý?" oponuje mu Peter.

Bojíš sa o svoju riť? No poď.

„Nepamätá sa. Poďme preč."

Počujem ako sa zatvoria dvere.

Idioti. Prečo ja?

Zrazu to príde. Príval sily.

Láska. Poď ku mne.

Nadýchnem sa. Sila mi prejde až do končekov prstov. Toto nie. Nie som hlúpa. Ďaľší nádych, ďaľšia ebergia.

„Nefrit. Padáme!" potrasie mnou. Peter?

„Ako ti mám veriť?" otvorím jedno oko.

„Kto si myslíš, že ho omráčil? Ak ti to stále nedošlo, idú po nás. Padaj už!"

Vyskočím a chytím ho za ruku.

„Vitaj späť. Už si mi skoro chýbala."

Prebleskneme v slabom záchveve vetra.

A zasa stojím tu. Toto miesto nazývam domov.

„Nef!" vykríkne niekto.

Ema sa ku mne rúti a pevne ma objíme.

„Tak som sa bála." povieme naraz. Peter sa iba uškŕňa na naše chrbty.

„Toto by ste mali vidieť!" vyruší nás Der.

„Aj ja ťa rada vidím." usmejem sa a rozbehnem sa za ním.

„Takže. Prišiel nám list. Od rodičov." položí predomňa papier.

„Nerozumiem." prebehnem očami po papieri.

„Máme rok. Rok na rozhodnotie, kto bude vládnuť. Začíname sa rozpadať. Školu máme, no kráľ je iba dočasný a prezidentka je skorumpovaná až za ušami." poskladá list na lietadielko.

„A čo čakajú od nás?"

„Že to vyriešime samozrejme." nadhodí Ema.

„Ja viem čo spravíme." prejdem očami po miestnosti a usmejem sa.

„Tento pohľad poznám," uškrnie sa Der, „ideme zabiť Greymarka."

•••

„Bez tej zbrane si to nebola ty." usmeje sa Peter a hodí mi dýku.

„Ja viem." zasmejem sa a položím ju vedľa ostatných.

„Ja len. Vieš. Ideme zabiť tvojho otca. A tak." v duchu sa zhriaknem.

„Viem."

„A.."

„Som v poriadku." zamumle.

„Dobre." zamumlem tiež.

Nastane trápne ticho.

„Ideme?" zašepká. Cítim, že stojí za mnou.

Pohne sa preč, no ja ho zastavím.

„Prečo to zasa robíš?" potiahnem ho za zápästie.

„Robím čo?" zamračí sa.

„Tváriš sa, že tu nie si. Zasa ťa nič netrápi? Myslela som, že toto ťa už prešlo."

Priblíži sa. Je až príliš blízko.

Počujem iba zrýchlený dych.

„Vieš. " krok.

„Nie je mi to ľúto. Vieš prečo? Zachráni to tú, čo sa stále stará od toho, čo mi je, čo ma bolí, špára sa v mojich pocitoch a snaží sa silou-mocou aby som bol šťastný. Je to šialnená vrahyňa, ktorá sa stále snaží naučiť ma lásku. A vieš čo ma na nej tak hrozne štve? Vieš? Že sa jej to darí."

Zrazu pretne vzdialenosť medzi nami. Cítim jeho pery na svojich. Bozkávam ho, akoby bol vzduch a ja som nemohla dýchať.

Náš dych sa prepletá. Potiahnem ho za vlasy a on vzdychne. Pousmejem sa do bozku.

Asi by som mala premýšlať nad tým, čo robím, ale myšlienky sa niekde ukryli a nie sa vrátiť. Každá uteká iba k jeho pevným rukám, ktoré ma objímajú. A takto chutí domov.

Nie Tobias.

On.

Môj svet.

Prehlíbi bozk a ja ďakujem Bohu, že ma drží, inak by som sa zosunula na zem.

Posotí ma k posteli a ja sa nebránim. Ľahnem si do mäkkých perín a zadívam sa mu do očí. Chvíľu na mňa hladí.

„A tá šialená potvora je môj svet. Chcem aby tu bola stále, lebo jej pery sa pre mňa práve stali vzduchom."

A znovu ma  pobozká. Potiahnem za lem jeho trička.

Ani neviem ako, skončí na podlahe aj s tým mojím a ďalším absolútne zbytočným oblečením.

„Si krásna." zašepká.

Zavriem oči a modlím sa, aby to nikdy neskončilo. Šialená a zvrátená chvíľka, kedy sa cítim milovaná.

„Nef?" dotkne sa môjho líca.

A ja mu rozumiem. Prikývnem.

Naše telá si rozumejú, akoby boli jedno. A možno aj sú, no v tejto chvíli neviem.

„Milujem ťa, milujem.." šepkáme a ani neviem, ktorý začal skôr.

Pokožka mi horí a každým dotykom si pomyslím, že vzblíknem. Bozkáva ma všade a ja mu to oplácam.

Našla som to, čo mi tak chýbalo. Puto. Jemné.

A zrazu ma zaplaví hŕba pocitov. Cudzích, no známych, aj keď tu doteraz neboli.

A teraz ťa tá šialená ženská naučí láske aj porozumieť, nielen ju zažiť.