Anjel Školy Temna /3/

12. Kapitola.

Oznamík bude tu, aby sa k nemu dostali všetci :D tak som premýšlala..áno,bolelo :D a ponúkam vám možnosť ďalšieho pokračovania s názvom Duch Školy Temna :) tak si to premyslite :D

„Piati bežte po zbrane. Vy ostatní do spoločenskej miestnosti. Ema choď snimi. Derr a Peter, pomôžte so zbraňami."

Všetci sa rozpŕchnu a ja prebehnem do monitorovacej miestnosti.

„Vedia o nás." okamžite mi oznámi Nathan.

„Dobre." otočím sa na opätku a rozbehnem sa chodbou.

Peter!

Zakričím na neho popri behu.

Pridá sa mu mne.

„Do školy a hneď!"

Zjavím sa vo vestibule.

Piataci, štvrtáci a tretiaci okamžite do jedálne!

„Stráž ich."

Odmiestnim sa späť.

„Piataci a štvrtáci tu, okamžite do školy!"

Deti začnú miznúť.

„Čo je?" postaví sa Ema.

„Vedia o nás."

Ethan!

„Zlatko?" objaví sa vedľa mňa.

„Každý bude mať zbrane a budú pripravení. Rozumieš?" zssalutuje mi a vyparí sa.

Nathan?

„Nef?" objaví sa po mojom boku.

„Ideme do školy."

°°°

Prváci a druháci! Máte desať minút na pobalenie. Idete domov!

„Decká!" zakričím do chodby. Všetky hlavy sa otočia mojim smerom.

„Odneste ich domov. Všetkých do jedného. Prekontrokujte všetko. Postele, skrine, kúpeľne. Nikto tu nezostane. Toto sme vás učili." prikývnu a stratia sa v izbách.

Ja sa vrátim na to miesto, kde to všetko začalo.

„Nafrit?" osloví ma muž, ktorého som vždy nazývala otcom.

„Tati!" objímem ho.

„Už som sa bál, že neprídeš. Dievčatko som tak hrdý."

„To tvoja výchova." žmurknem na neho.

Ocitneme sa v škole.

Decká behajú z jednej strany na druhú.

„Viem čo mám robiť." žmurkne na mňa otec a vyparí sa v dave.

Ja vojdem do jedálne.

„Ideme do skladov!" prikážem im bez okolkov. Prikývnu ako jeden a zmiznú.

„Ty choď tiež." otočím sa na Nathana.

„Budeš okay?" spýta sa ustarane.

„Áno."

Vojdem do prvej izby a preskenujem ju pohľadom. To isté urobím desať ďalších poschodí.

Všetci čo zostali do jedálne!

Sama tam vojdem.

„Ideme do skladov."

Prebehnem do jedálne, kde už všetci sedia pripravení.

„Odchádzame!"

Peter prikývne a otvorí portál.

„Držte sa pri stene."

Vbehne Nathan, Ethan a za nimi decká.

Nakoniec zostanem iba a Peter.

Pobozkám ho a príde mi to ako najprirodzenejšia vec na svete.

„Spolu?" spýta sa ma.

„Spolu." prikývnem.

Ocitnem sa v jaskyni, kde sme sa skrývali.

„Ideme. Ja a Peter vpredu, Ethan a Nathan, dozadu. Ideme na tri."

Mramorová podlaha.

Čerňava.

Rozdelili sa.

Sú tu.

Bežím chodbou za svojím cieľom. Krásnu podlahu už zmáčala krv.

Aj mojím pričinením. Vbehnem do kancelárie.

Nie je tu.

Na stole leží jediný papierik.

Za tebou.

Otočím sa a zasadím prvú ranu. Neúspešne.

„A teraz," zašepká mrazivým hlasom,„ideš somnou."

Ocitnem sa v škole. No trocbu inak. Stojím sama pred sebou. Prechádzam bránou. Mladá, ešte dieťa.

„Pamätáš sa? Vieš čo si cítila?" pošepká mi do ucha.

„Akoby ma niekto sledoval." odvetím a zamrazí ma.

„Sledoval. Presne z tohoto miesta však?"

A ja viem, že je to pravda.

„Čo ak je vtedy teraz? Čo ak sa to dá vrátiť? Vieš že sme tu, no boli sme aj tam. Lenže vtedy je traz." zasmeje sa.

„Ako si to spravil?" vymaním sa z jeho zovretia.

Iba sa zasmeje a prejdeme preč. Prechádzam cez ihrisko.

„A tu?"

Sme vo vlaku.

„Aj tu."

„Všade."zrazu prebehneme celým mojim životom.

„Nerozumiem." pošepkám so zatajeným dychom.

„Kým teda si Nefrit? Kým si?"

_____
Ú..ČASOVÁ PÁRTY!