Anjel Školy Temna /3/

2. kapitola

Rýchlo kráčame chodbou školy. Študenti sa  ponáhľajú do tried, ako my kedysi.

Niektorí obdivne prechádzali pohľadom po Petrovi a po mne.

„Zvonilo!"ohriakla ich Eme a ďalej uháňala po chodbe.

Vojdeme do riaditeľne a odtiaľ do zasadačky. Hodí sa na mňa milión ľudí. Celá zasadačka ma obíma a kričia jeden cez druhého.

„Pomaly!"vyhŕknem so smiechom.

„Môžeme začať?" spýtam sa, no teraz už vážne.

„Jasné!"ozve sa zborovo.

„O všetkom asi viete. Len treba povedať jednu vec. Vyzerá ako Tobias, ale nie je to on. A toto si treba uvedomiť."rozhliadnem sa.

Niektorí prikývnu, ostatní iba sedia.

Viem ako sa cítia. Všetci ho poznali,bol im blízky.

„Keď zistíme kde je, pôjdeme tam."

„Ehm,"odkašle si Peter,„ja viem kde je." pomlčí.„To je peklo."

Davom zašumí.

„Ja som sa tam narodil."

•••

„Kto pôjde?" spýtam sa.

„Čím menej ľudí, tým lepšie." rozhodne vyhlási Peter a sadne si.

„Ja a ty. Možno Ethan a Nathan. Nikto viac. A teraz si musím niečo vybaviť."

Vybehnem z miestnosti a vojdem do riaditeľne.

Ema na mňa pozrie a usmeje sa.

Pritiehnem si k nej stoličku a chytím ju za ruku.

„Som hrozne šťastná. Teším sa na maličké a už teraz mu chcem dať darček. Jemu aj tebe."pousmejem sa a dotknem sa jej brucha.

„To nemusíš."usmeje sa.

„Ale musím." usmejem sa.

Duch, daruj im nesmrteľnosť..

Cez moju dlaň prúdi energia a pomaly sa vlieva do jediného človeka, ktorý mi zostal po tom všetkom.

„Čo to bolo?"pozrie na mňa, mierne zaskočene.

„Darovala som vám svoju nesmrteľnosť." usmejem sa.

„To nemôžeš!" vytreští oči.

„Chcem." usmejem sa a pohladkám ju po bruchu.

Vybehnem z jej kancelárie a prebehnem do mojej izby na podlaží.

Sadnem si a potichu pozorujem vločky snehu, valiace sa z oblohy. Asi to tak malo byť. Dala som jej jedinú vec, ktorá ma tu držala. Dala som jej silu a ochranu. Viac pre nich spraviť nemôžem.

Z hlbokasa nadýchnem, keď niekto zaklope.

„Ďalej!" zakričím.

Dnu vojde Peter, ako inak.

„Neviem čo tu robiť, tak idem za tebou." sadbe si na kreslo oproti a zadíva sa von, rovnako ako ja.

„Ani ja a to som tu dospievala." usmejem sa na neho. Vytuší môj pohľad a zadíva sa na mňa.

„Chápem prečo si chcela utiecť. Pred piatimi hodinami sme boli v Indii."

„Je to šialené však?"postavím sa a prejdem ku knižnici. Vyberiem jednu fotku a podám mu ju. Som na nej s Tobiasom.

„Tam máme sedemnásť. Teraz mám dvadsať jeden."

„Boli ste spolu dlho. Ste tam hrozne bezstarostní. Takú ťa nepoznám."podá mi fotku.

„Už sa nespoznávam ani ja." prisvedčím a ukazovákom zotriem prach z okraja rámu.

„Bojíš sa však?"preskenuje ma pohľadom.

„A ty nie?"ironicky sa pousmejem a opriem sa o kresielko.

„Nie až tak. Ja nie som z tých, ktorí by sa viazali. Nemám nikoho kto by sa o mňa bál. A zasa naopak."

„Nemyslíš že je čas zmeniť to?"

„Ja som už našiel niekoho za koho by som bojoval. No ten človek ešte nenašiel mňa."

Sadnem si do kresla a nohy si vyložím oproti neho na kreslo.

„Chceš mi o nej porozprávať?"pousmejem sa a privítam zmenu témy.

„Môžem. Ale myslím, že ju poznáš už dosť."

_____
Ďaľšia kapitola!

uuuuuuuuu

Zasa raz sa to na dobré obráti, nebojte :)

Ale nie teraz :D

Ak sa vám časť páčila, nezabudnite votes. Ak máte otázky, komentíky sú plne k dispozícii.

Ak máte otázky na mňa (kľudne osobné)odpoviem do správ♥

Love ya♥