30.-Únos

3.2K 229 8
                                    

Kenneth

Vedel, že teraz je ten správny čas povedať to, cítil, že lepšia situácia nepríde a on nemie strácať čas. Ťahal ju za ruku späť k autu, preliezol plot rýchlejšie ako Tarzan a sadol si na sedačku vodiča celý paralyzovaný.
„Hej, kam sa tak ponáhľame?“ prehovoria trochu zadýchaná po nečakanom behu.
„Unášam ťa,“ s trasúcimi rukami nahmatal kľúč v zapalovaní a naštartoval auto.
„Si blázon Kenneth,“ zasmiala sa aj keď pred pár minútami chcela plakať.
Bol šťastný, že práve on ju prinútil nemyslieť na zlú minulosť a obklopiť sa pochmúrnymi spomienkami a usmiať sa. Pretože on bol ten, ktorý ju prinútil usmiať sa prvý krát.
Nešli späť, auto mierilo po diaľnici ďalej do Calgary. Kenneth sa nechcel vrátiť domov ku všetkým problémom a ku všetkým ľuďom, na ktorých teraz nemusel myslieť.
„Nemám rada prekvapenia.“
„Žiadne nechystám, toto ani nebolo v pláne,“ sledoval ako sa budovy mesta postupne zväčšovali, uvítacie tabule ich vťahovali viac do srdca mesta.
Ulice boli stále plné áut, ľudia chodili po chodníkoch sem a tam, výklady svietili všetkými farbami.
„Poď,“ Kenneth zastavil na kraji cesty pri vysokej budove.
Vystúpil a s Robin v pätách otvoril železné dvere na strane budovy. Pred nimi sa točilo železné schodisko so zhrdzavenými schodmi a s rovnako zhrdzaveným zábradlím. Na každom poschodí bola malá chodba s niekoľkými bytmi, všetky drevené dvere boli ošúchané a poznačené rokmi. Bolo viedieť, že tu nežijú nijaký bohatí ľudia ani ľudia, ktorý si zakladajú na luxusnom bývaní.
„Kam to ideme?“ Robin prekračovala schod za schodom, míňala poschodia jedno za druhým nasledujúc Kennethov chrbát.
„Uvidíš,“ otočil sa aby jej daroval jeden úsmev a chytil ju za ruku, aby ho nasledovala aj ďalej.
S prepletenými prstami vychádzali vyššie a vyššie, až k posledným dverám. Kenneth dlaňou rozrazil jedno krídlo a vybehol na strechu budovy.
Obzerali sa okolo seba po tmavom meste, ktoré sa pomaly pripravovalo na nočný život v objatí svetiel a mladých ľudí. Slnko sa skláňalo nízko nad chodníkom a obloha sa zmenila na paletu ružovej a oranžovej.
„Chodieval som s prateľmi okolo tejto budovy často, keď sme bývali v Calgary. Ešte ako malé decko, potom sme sa odsťahovali a chodil som sem len zriedka. Keď som si potreboval vyvetrať hlavu alebo popremýšľať.“
„Je tu krásne,“ Robin sa znovu obzrela po streche pokrytej malými kamienkami s mnohými kliatizačnými vrtuľami a rozvodňami elektriny.
„Spomenul som si na toto miesto a keď sme boli tak blízko chcel som ti ho ukázať,“ pristúpil bližšie k okraju strechy, kde Robin stála.
„Chápem, prečo si sem chodieval premýšľať,“ zostala stáť na mieste aj keď bol Kenneth už takmer pri nej.
„Vlastne, som ti chcel niečo povedať,“ dlane sa mu potili, akoby to robil prvý krát. „Uvedomil som si to už dávno, no nejak som nenašiel dostatok odvahy.“
Nechcel strácať príliš čas, no bál sa, ako zareaguje. Dlaňou nahmatal jej mäkké líco olemované bielymi vlasmi. Hlavu si mu príjemne oprela o ruku, ktorou ju hladil po lícnej kosti. Druhú ruku jej pomaly, opatrne obmotal okolo pása, akoby to nikdy nerobil. Dotýkal sa jej predsa už mnoho krát, dokonca aj na iných miestach, no teraz mu to prišlo úplne odlišné.
„Nenávidela si ma od začiatku a ja som ťa od začiatku chcel,“ oblizol si peru pri pohľade do jej očí plných očakávania a pokušenia, ktoré jej Kenneth ponúkal.
Zobrala opraty viac do svojich rúk, pretože už nevydržala viac prihliadať na jeho nerozvážnosť. Svoje roztrasené ruky zaborila do jeho hustých hnedých vlasov, začala sa s nimi hrať a mimovoľne sa usmievať. Podišla čo najbližšie k nemu, medzi ich telami už nebol žiaden priestor, cítila ako sa mu nadvihuje hruď od očakávania.
„Viem, že ma stále nenávidíš, no mohla by si ma konečne pobozkať?“ zašepkal jej blízko tváre, keď sa stále svojimi perami nedotkla tých jeho.
Rozhodla sa, že to skúsi. Priblížila sa až tak, že Kennethove pery cítila na svojich, no nepobozkala ho. Len mu dýchala do úst a držala ho v napätí. Nevedel to vydržať, bojovať s ňou. Silno ju chytil okolo pása a zdvihol do vzduchu. Bez námahy ju vysadil na betónový múrik na streche, aby mal k nej lepší prístup. Srdce Robin urobilo zopár vzrušených sált, keď pocítila Kennetha stáť medzi svojimi nohami, zvierajúc jej bok, dýchajúc jej na pery. Bojovala s nutkaním dať mu facku, otočiť sa a bežať preč, no to by ho nemohla mať rada. A nie len rada.
Privrela oči, aby si tento moment vychutnala čo najviac a bez obmedzenie, tým mu dala jasný signál. Kenneth neváhal ani sekundu, čakal na túto chvíľu tak dlho. Jemný dotyk cudzích pier na svojich jej rozohnal zimomriavky po tele, následné prehĺbenie bozku bol ako rana paralyzérom priamo do hrude. Nevedela poriadne dýchať, vnímala len pocit slasti, keď ju bozkával. S toľkou nehou a opatrnosťou. Uhryzla ho do spodnej pery aby vedel, že sem neprišli len na jemné láskanie. Rozprúdili elektrinu medzi nimi a svet sa začal točiť viac ako predtým. Čas prestal existovať, jediné čo bolo, boli oni dvaja. V objatí na streche vo svojom prvom vášnivom bozku nevnímajúc realitu.
Kenneth sa nemusel snažiť dosiahnuť zo seba maximum, aby sa mu podaril skvelý bozk. Užíval si jej prítomnosť a pocit, že k nemu niečo cíti, inak by ho určite nepobozkala.
Robin neverila sama sebe, že bozkáva chlapca, ktorého pred pár mesiacmi nenávidela z celej duše. A dnes sa mu odovzdáva, necháva svoje myšlienky len tak plávať a seba topiť sa v tej slasti, ktorú jej spôsobuje len obyčajnými bozkami. Chcela tu byť večne, do konca života či sveta, len aby sa neskončilo ich pobláznenie a jej vášnivý únos.
„Nevedel som, že si v tom až taká dobrá,“ usmial sa do nekončiaceho bozku, len aby si rýpol v slabej chvíli.
„Nevedela som, že si v tom až taký zlý,“ rýpla si aj ona, aj keď to vôbec nebola pravda.
„Klameš.“
„Možno zčasti,“ znovu pobozkla jeho už ružové a opuchnuté pery, ktoré sa jej dnes zdali byť výnimočne dokonalé.
„Nie si hladná? Dolu je jedna dobrá reštaurácia,“ uškrnul sa, keď videl jej natešený pohľad pri spomienke jedla.
A tak strávili zvyšok dňa, v malej lacnej reštaurácií, navzájom sa kŕmiac rezancami s prázdnou hlavou a ústami stále spojenými. Užívali si jediný deň, v ktorom mohli robiť čokoľvek. Tancovanie v strede cesty aj prespávanie v Kennethovom aute na prázdnom parkovisku. Pretože čoskoro príde realita, ktorá ich donúti zabudnúť na tento výnimočný a dokonalý deň.

***

Áno viem, krátka časť no tadá!! Čo tu máme? To na čo ste všetci dlho čakali...ich prvý bozk! :D čo na to hovoríte? :3 *budem sa tváriť, že vôbec nie som smutná z toho, že ma žiadna milá dušička nepotešila komentárom* :( nevadí, aj tak vás mám rada.
Hole you like it, with love Em ❤

Riders (SK) /DOKONČENÉ/Место, где живут истории. Откройте их для себя