Riders (SK) /DOKONČENÉ/

37.-Slová podpory

Kenneth

Nechal jej čas. Tri týždne. Presne toľko sa neukázal v klube, nedvíhal telefóny, neodpisoval na správy. Po celý čas ignoroval každé spojenie s klubom a Robin. Konečne si našiel čas na učenie aby mohol zvládnuť ďalšiu náročnú skúšku, aj keď vedel, že z tej školy čoskoro odíde. Nemala pre neho žiaden význam, len sem-tam zašiel na seminár alebo skúšku a ostatný čas školu úplne ignoroval. To je aj možno dôvod, prečo ledva prechádzal medzi semestrami a keď tak, tak na najhoršie známky. Neprekážalo mu to, jediné čo ho na škole držalo boli rodičia a ich záujem o jeho nasledovný život. Ak by nebolo ich, už dávno by sa na celú vysokú vykašlal.
Možno to je dôvod, prečo sa práve vrátil zo skúšky a sedí chrbtom opretý o posteľ. Chladná zem ho chladí pod zadkom a pocity sa v ňom striedajú behom minúty. Raz drží v ruke telefón a chce zavolať Zekovi, aby skočili na najbližšiu diskotéku, potom chce volať Zoelle, aby nachvíľu zabudol, no žiadne dievča neutíši hlad po Robin. Päsťou znova udrie do zeme, praskajúci zvuk sa roznesie po miestnosti a štiplavá bolesť značí, že bude mať ďalšiu nodrinu. Rovnakú, aká sa mu risovala pred dvomi hodinami, tromi, včera aj predvčerom. Zo zeme zdvihol papier, ktorý tam nechal dnes ráno. Vtedy, keď udrel do dreveného obloženia pri okne. Zovrel ho v dlani a premýšľal, či jej ho dať, alebo skôr či sa s ňou stretnúť. Zovrelo mu žalúdok len pri myšlienke na ňu. Vyblednuté vlasy padajúce do jej očí, studené ruky putujúce po jeho nahom tele, spomenul si na blaženosť, ktorá ju nútila pritvárať oči. Na moment, kedy sa cítil byť tak blízko k nej ako nikdy predtým. Bol chalan, snažil sa byť silný a nepociťovať emócie, no slzy sa mu do očí drali aj tak. Znova udrel rukou do postele za sebou, celé predlaktie sparalizovala bolesť, aspoň však prehlušila tú v jeho srdci.
„Čo to robíš?“ dvere sa rozleteli tak rýchlo, že nemal čas ani skryť slzy.
„Choď preč Lina,“ hlasno smrkol, čo mu moc nepomohlo. „Prosím.“
„Nepôjdem preč, nenechám predsa môjho brata trápiť sa,“ nepočúvla a vošla do izby. „Čo sa deje?“
„Nič.“
„Nehovor, že sa nič nedeje, keď vidím slzy v tvojich očiach. Po prvý krát v živote ťa vidím plakať Ken,“ Lina si prisadla k nemu a zovrela mu dlane v rukách, akoby mu dávala najavo, že jej môže dôverovať.
„Ľúbila si už?“ nebránil viac slzám, jednoducho ich nechal stekať po tvári a dopadať mu na tričko.
„Chlapca? Nie. Ale ľúbim teba, mamu, celú rodinu a priateľov.“
„To nie je to isté ako milovať chlapca, alebo dievča. Ak niekoho veľmi ľúbiš, nevadí ti, že ti ubližuje, že sa niekedy správa zle, odpustíš mu všetko, každú chybu len aby si bola s ním.“
„Mám len trinásť, ešte neviem všetko, nepoznám skutočnú bolesť ani lásku.“
„Nikdy sa nezamiluj,“ pozrel na ňu uslzenými očami plnými bolesti. „Chvíľu to bude krásne, budeš šťastná, no potom príde niečo, prečo sa to pokazí. A teba to bude tak veľmi bolieť, že nebudeš chcieť bez tej osoby žiť.“
„Prečo mám pocit, že hovoríš o Robin?“
„Pretože o nej hovorím,“ pošepol naozaj ticho, aby ho nepočula, no ona to počula.
„Ty? Nedobytná veža bez srdca, čo si sriedal dievča každý deň si sa zamiloval do Robin?“
„Dal som jej všetko, dal som jej seba a ľúbil som ju aj keď o to nestála. Bol som hlupák ak som si myslel, že by mohla ľúbiť aj ona mňa.“
„Možno sa ti to bojí len povedať. Si úžasný chalan, nemôže ťa nelúbiť.“
„Nikdy sa nezmením, budem stále rovnaké zvrhlé prasa aké som bol a ona ma nikdy nebude naozaj milovať,“ opäť spomínal na tú noc, tú najkrajšiu noc v jeho chabom živote.
„Viem, že si pretiahol polovicu báb v meste, na to zase taká malá nie som, ale nejde o to sa vyzliecť a s niekým sa vyspať. Ľudia to robia skoro stále. Ale otvoriť sa pred niekým, ukázať mu svoje najtajnejšie sny, túžby a obavy..to znamená byť skutočne nahý.“
„Síce neviem koho cituješ, ale máš sakra pravdu,“ nechápal, ako môže mať malá Lina pravdu o vzťahoch takmer dospelích ľudí.
„Mal by si ísť za ňou a povedať jej, čo skutočne cítiš.“
„Nepochopí to. Nechce ma ani vidieť,“ pozrel na svoje doráňané ruky. Hánky lemovali modriny a krvavé podliatiny. A to všetko len preto, aby na ňu nemyslel.
„Má ťa rada, vtedy keď bola u nás som sa s ňou rozprávala a sršala šťastím, keď som jej povedala, že sa ti páči. Sme baby, potrebujeme slová a cítiť, že niekomu na nás záleží viac ako na sebe samom.“
„Máš pravdu,“ zodvihol zo zeme papier a zovrel ho v dlani. „Pôjdem za ňou a poviem jej to či sa jej to bude páčiť alebo nie.“
„Hlavne nebuď hnusný,“ obaja vstali a čakali len na posledné kúsky odvahy ukryté v Kennethovi.
„Ďakujem ti Lina,“ silno ju objal, pretože mu pomohla zo zdanlivo nenávratného dna. Mal ju naozaj rád, aj keď neboli pokrvní súrodenci.
„Čo to máš v ruke?“ spýtala sa keď počula zašušťať papier v jeho dlani.
„Nič.“
„Neklam, ukáž mi to,“ nastavila ruku.
„Je to len zopár veršov, mala to byť pieseň ale nepodarilo sa mi to,“ sledoval ako číta riadok po riadku a každou vetou sa jej tvár krivý do zvláštnej grimasy. Nechápal čo to má znamenať.
„To je pre ňu?“ prikývol. „Ak by chlapec napísal niečo takéto mne, neváhala by som ani sekundu.“
Už chápal čo mal ten výraz znamenať. Z časti dojatie a z časti úprimná hrdosť. Vybehol z izby skôr ako sa mu stihla rozplakať v náručí.

***

Noha prišliapnutá na plyne mu pomaly začínala tŕpnuť. Chcel tam byť čo najskôr, čo najskôr jej všetko povedať, to ako moc ju miluje a prečo bez nej nemôže ani dýchať. Štrk pod kolesami zaprašťal známim zvukom a dom vo večernom tieni sa odhalil spomedzi stromov. Vystúpil von, chcel zaklopať a uvidieť ju stáť vo dverách s prekvapeným a šťastným úsmevom. No vtedy si spomenul na všetko, čo sa v tomto dome alebo pred ním odohralo. Ako sa skrývali pred jej matkou o ktorej vlastne nevie takmer nič, ako spolu spali v jednej posteli a on sa prvý krát cítil tak spokojne. Zamrzol na mieste, spomienky na ňu ho príliš paralyzovali aby pokračoval vo svojom pláne. Stál takto veľmi dlho, až pokým ho neprebralo buchnutie dverí.
„Čo tu robíš?!“ už viac prekvapene vyzerať snáď ani nemohla. Žiadne šťastie v jej očiach nevidel.
„Chcem sa s tebou porozprávať,-“
„Ponáhľam sa, nemám čas sa s tebou rozprávať o niečom, čo je už dávno uzavreté,“ chcela ho obísť, no vkročil jej do cesty.
„Nie, nie je to uzavreté pokým ti všetko nepoviem.“
„Načo si sem chodil?! Všetko bolo bez teba dobré, chcela som zabudnúť, no ty si to celé pokazil!“
„Prosím, nehovor, že chceš zabudnúť. Nedá sa to, ako môžme zabudnúť na to, čo sa stalo?“ prikročil bližšie a chytil jej tvár do dlaní, aby bol naozaj blízko.
„Môžme zabudnúť a aj zabudneme,“ hlas mala tvrdý ako skala, chcela byť neúprosná, no smútok v očiach ju prezradil, potláčala ho najviac ako sa dalo.
„Prečo mi to robíš Robin,“ vydýchol unavene, prebdené noci na neho dopadli rovnako tvrdo ako spomienky. Cítil sa tak vyčerpaný. „Chcel som byť pre teba len dosť dobrý.“
„Si až príliš. A ja si to nedokážem vážiť. Preto by sme mali zabudnúť,“ aj keď si stále držala kamennú tvár, slzy už tiekli po jej lícach. Vtedy sa už prestala brániť smútku.
„Prečo mi nedovolíš ľúbiť ťa?“ po prvý krát vzlykol.
Prvý krát za celý svoj tínedžerský život ukázal slabosť pred dievčaťom. Slzy mu schladili rozhorúčené líca.
„Pretože to, čo cítiš nie je skutočné! Je to len ilúzia! Nemôžeš ma ľúbiť!“ ľúbiť niekoho ako som ja..
„Ako to môžeš vedieť,“ nechal na seba kričať, pretože chápal jej zlosť.
„Už musím ísť,“ pokrútila hlavou a vzdialila sa.
„Fajn, ale vezmi si toto,“ z vrecka bundy vytiahol papier.
„Čo to je?“
„Možno ak si to prečítaš, konečne pochopíš,“ vložil jej ho do roztvorenej dlane a posledný krát pozrel do očí.
Do tak zlomených a bez života ako ešte nikdy. Vtedy sa otočila a rozbehla do lesa.

***

Ako som sľúbila, ďalšia časť :) nebudem sa moc vypisovať, pretože vlastne ani nemám čo. Hope you like it, with love Em❤