Riders (SK) /DOKONČENÉ/

16.-Vytriezvenie

Robin

Nemala rada tie rána, keď sa prebúdzala z toho sladkého sna plného alkoholu a zábavy. Vždy ju hlava bolela, akoby jej v nej tancoval malý hroch a po celý čas sa snažil robiť nepodarené saltá, a pri jeho manévroch jej narážal do stien hlavy. Inak tomu nebolo ani teraz. Toho malého hrocha chcela zabiť vatovou tyčinkou do ucha no pochopila, že by to nepomohlo. Možno sa nemala tak opiť, predsa len, už vyšla z cviku. Mala však šťastie, že po rokoch skúseností sa dokázala aj v opitom stave kontrolovať. Teda aspoň čiastočne. Čo však šťastie nebolo, zo včerajšej noci si toho moc nepamätala. Až na to, ako sa spovedala Kennethovi a potom spolu odišli na parket. Marilo sa jej nejaké dievča a cesta na autobus, no čo z toho bola pravda vedel len jeden človek. Keď sa natiahla na posteli za svojim telefónom, niečo ju prinútilo zastaviť sa v pólke pohybu. Zrkadlo oproti jej posteli ukazovalo neznámy obraz zničenej dievčiny. S veľkou námahou sa postavila a prešla bližšie k tomu prekliatemu zrkadlu. Drobné kruhy pod očami, krvou podliate oči a rozstrapatené vlasy boli jej najmenším problémom. Obzrela si svoj krk. Presnejšie krk ozdobený fialovým krúžkom na ľavej strane. Nebol veľký, len taká škrvna ktorá by sa dala ľahko zahrať na alergiu, bohužiaľ, Robin presne vedela jej pôvod. Tentokrát ráznejšie siahla po svojom telefóne a okamžite napísala esemesku.

|11:26|Idiot: Okamžite prídi ku mne, máš mi čo vysvetliť!!!

Našťastie sa nedočkala odpovede ani po absolvovaní sprchy, čo značilo, že je na ceste. A to jej len potvrdilo klopanie na dvere. Jej mama bola určite v práci alebo sa flákala v ďalšom bare. Robin to bolo jedno, mala svoj život a matka v ňom nemá žiadnu rolu.
Zbehla po schodoch a aj keď s veľkými problémami a bolesťami hlavy otvorila dvere.
„Dobré ráno,“ za dverami stál vysmiaty Kenneth aj s bielou igelitkou v ruke.
„Umri,“ pretočila očami a nechala mu otvorené dvere.
„Ako ti je?“ počula ako si vyzul topánky a zabuchol vchodové dvere.
„Keď sa pozerám na tvoj ksicht, tak horšie ako ráno.“
„Som rád, že som ti tak zlepšil náladu,“ sadol si oproti nej za drevený kuchynský stôl. Na to, že bol tento dom malý, páčil sa mu. Pôsobil útulnejšie ako ten jeho, mramorom obložený biely zámok.
„Dáš si čaj, alebo kávu?“ postavila sa aby sa nemusela dívať na jeho tvár. Z toho pohľadu a úsmevu vedela, že niečo skrýva. Niečo, o čom ona nevie.
„Kávu nepijem, ale čaj si dám.“
„Dnes je tvoj šťastný deň, pretože kávu ani nemám. Ale chápeš, slušnosť,“ uškrnula sa sama pre seba a radšej mu varila jediný bylinkový čaj čo našla v skrinke.
„O čom si sa to chcela rozprávať?“
„O včerajšku.“
„Nevravela si predsa, že na to zabudneme?“
„Podarilo sa, zabudla som. Teda lepšie povedané skoro nič si nepamätám.“
„Vedel som to!“ zakričal v príliš vysokej tónine a Robin skoro praskla hlava.
„Neziap! Lebo mi exploduje lebka!“ hodila po ňom sáčok čaju čo mala po ruke ako menší trest za jeho hlasný výbuch radosti.
„Vedel som, že si nebudeš nič pamätať. Bola si opitá ako môj dedo každý víkend.“
„To bol tvoj plán? Opiť ma aby si si mohol užiť?“
„Užiť?“
„Netvár sa, že o ničom nevieš,“ otočila sa od konvice a pristúpila k nemu.
Doteraz mala na sebe mikinu zapnutú až ku krku, takže jej "pamiatku" nebolo vidieť. Teraz si mikunu rozopla až k výstrihu aby mu ju ukázala. Vražedným pohľadom na neho pozrela, no jeho oči boli niekde inde ako na jej krku
„Ak si mi chcela urobiť striptýz, stačilo povedať,“ očami skenoval jej odhalený hrudník na ktorý si zjavne zabudla obliecť tričko.
„Ja ukazujem na môj krk, debil!“ mikinu si zapla vyššie aby mu zabránila vo výhľade na jej čiernu podprsenku.
„Mala si si obliecť tričko. To nieje moja chyba!“
„Nezahováraj!“
„Neviem čo znamená tvoj cucflek!“
„A s kým som tancovala a kto ma na sto percent oblapával?!“
Neodpovedal jej. Len sa spokojne uškrnul. Celkom si nespomínal, kedy jej takúto parádu vykúzlil na krku, no určite to bolo pri ich "vzrušujúcej tancovačke". Hral sa s jej krkom a je dosť možné, že nevedonky ju i uhryzol. To by všetko vysvetľovalo.
„Aby si v tom mal jasno,“ pristúpila k nemu a prudko ho chytila za zápästie. „Tvoja ruka ani žiadna iná časť tvojho tela sa už nikdy nedotkne mojej osoby!“ ruku mu drvila v zovretí a výhražne mu pozerala do očí. Kennethovi doslova naháňala strach, ten hnev sršiaci z jej očí aj to medvedie zovretie.
„Ako sa bozkávaš som už vyskúšal, na teraz mám dosť.“
„My sme sa bozkávali?!“
„Mhm,“ Robin sa zatvárila akoby ju naplo. Možno z predstavy, že sa bozkávala s ním alebo sama zo seba.
„Už nikdy viac!“
„Nič nesľubujem,“ znova sa uškrnul. Nenávidela, keď veci bral na ľahkú váhu!
„Na!“ postavila pred neho čaj bez cukru. Zmrdi ako on si cukor nezaslúžia.
„Ozaj, aby som nezabudol,“ načiahol sa po svoju igelitovú tašku položenú na podlahe a dal ju na stôl. „Priniesol som ti ibalgin a nejaké jedlo. Nech nehovoríš, že sa o teba nestarám.“
„Však sa nestaráš.“
„Od dnes áno.“
„Čím som si to zaslúžila?“
„Tvojim umením krútiť zadkom a tvojim mrštným jazykom.“
„Nenávidím ťa!“ hodila po ňom kovovú lyžičku. „Ani si nevieš predstaviť ako ma vytáčaš!“
„Vytáčam ťa ja alebo moje slová, Robin,“ zrazu zvážnel, akoby sa nerozprávali o noci plnej alkoholu ale o vážnej veci, napríklad, či budú mať spolu dieťa. Absurdné.
„Oboje.“
„To je mojou prácou, vieš?“
„Sklapni a podaj mi to jedlo,“ zobrala si od neho hnedý sáčok z ktorého ešte cítila teplo obchodu. „Hamburger?“
„Dvojitý. Jediný fastfood po ceste k tebe,“ Kenneth ešte určite nenavštívil fastfood v ktorom pracuje ona. Ak by tam prišiel raz, už nikdy by nechodil kupovať jedlo do mekáča.
„Ďakujem,“ povedala skôr ako zapila čajom tabletku od bolesti. Pri tomto náhlom návale emócií aj zabudla, že ju bolela hlava.
„Čo si ešte pamätáš zo včera?“ vyzvedal po chvíli ako sa pustila do jedla.
„Len to, že si ma opil lacným Jackom a potom sme išli tancovať. A že som sa okolo teba krútila ako lacná štetka.“
„To je všetko? Nič viac?“
„Nie. Mala by som si spomínať ešte na niečo?“
„Nie, vlastne nie,“ Kenneth nevedel či je rád, že si zvyšok nepamätá alebo je sklamaný.
„Vlastne som rada, že nič neviem. Takto môžem byť šťastná, že neviem o svojich chybách, ktoré sa už nikdy nezopakujú,“ zdôraznila posledné slová, aby ich mal stále na pamäti.
„Ak je nevedomosť blaženosť, tak prečo nieje viac ľudí šťastnými?“ položil jej rovnakú otázku ako včera a očakával odpoveď, ktorá by vyjasnila jeho myslenie.
„Nevedomosť je dobrá a šťastie nikdy nieje na tvojej strane.“
„To znamená?“
„Že šťastie neexistuje, a ak hej, tak nevedomý človek je šťastný.“
Tak znela jej odpoveď, ktorá mu opäť nenechá pár dní spávať.

***

Nová časť celkom skoro, nemyslíte? :D som sama na seba pyšná, pretože tento týždeň je asi najťažší aký kedy bol a som rada, že žijem -,- ale čo by som neurobila pre mojich čitateľov ❤
Hope you like it,with love Em ❤