Riders (SK) /DOKONČENÉ/

22.-Stretnutie

Robin

Konečne sa mohla sústrediť aj na niečo iné ako bol Kenneth. V ušiach jej vrčal motor, jediné čo videla bola mottocrossová dráha, stromy okolo nej a slnko odrážajúce sa od plechu motorky. Nechcela pomyslieť na včerajší deň, ktorý sa vyvinul úplne inak ako si predstavovala. Chcela sa naučiť tancovať, vnímať hudbu, no najviac si chcela od neho držať odstup. Myslela, že je silná, že zvládne nepoddať sa jeho lacným trikom a odolať pokušeniu. Mýlila sa, jej kamenné hradby, ktoré starostlivo budovala desať rokov Kenneth rúcal meter po metri, robil do nich dieru a drtil ich na prach. Ukazoval jej, ako veľmi sa dá v človeku zmýliť, že netreba veriť prvému dojmu. On bol tá kontroverzná osoba v jej živote, pri ktorej nemala ani poňatia ako sa chovať. Raz ho chcela nenávidieť, dával jej k tomu milión dôvodov, ale potom jej ukázal svoju skrytú tvár. Tú starostlivú, nezlomnú a možno aj príťažlivú. Bola však pripravená pustiť niekoho ako bol Kenneth do svojho života aby z neho spravil peklo?
Koleso stroja sa pohybovalo rýchlejšie ako prúdy Robiinich myšlienok. Rýchlosť jej už nedovoľovala premýšľať nad Kennethom, len sa sústrediť na trať, ktorá sa kľukatila pred jej očami. Toto bol ten svet, v ktorom existovala, jediný moment kedy konečne nemyslela, iba jazdila. Sem-tam si spomenula na momenty s jej otcom, ako ju učil jazdiť, ako jej nadával keď vyletela zo zákruty. Teraz mu bola vďačná za každú nadávku, ktorú vypustil z úst, pretože toto bolo to jediné čo jej zanechal, čo jej po ňom zostalo.

Kenneth

Pamätal a deň, keď sem vošiel po prvý krát. Ako sebavedome a neohrozene sa snažil vyzerať, len aby zanechal dojem drsného chlapca. Teraz neisto kráčal po štrkovom chodníku so spotenými dlaňami v ústrety osudu. Osudu, ktorý ho čaká, v podobe Robin, ktorá tu určite bude. Prišiel, aby ju videl, aby sa s ňou porozprával a aby si vyjasnili všetky nedorozumenia. Ako kráčal bližšie k budove, sebavedomie ho opúšťalo. Chcel sa otočiť späť, utekať domov, skladať piesne a myslieť na ňu. Nemal však príliš na výber, v klube bolo už len zopár členov, ptedsa len, vonku sa stmievalo a všetci odišli domov. Otvoril dvere do garáže a uvidel ju tam. Krčila sa pri motorke a zjavne si zaväzovala topánky. Bola na odchode.
„Ahoj, Robin,“ prehovoril ako prvý, chcel to mať čím skôr za sebou.
„Čo tu robíš?" prešla od svojej motorky ku nemu.
,,Zabudol som si tu bundu." dúfal, že na jej tvári vyčarí úsmev. No hlboko sa mýlil. Mračila sa rovnako ako vždy keď ju vidí. Ani netuší ako úsmev na jej tvári vyzerá.
,,Nie, čo robíš v mojom živote.“ objasnila mu svoju otázku, ktorú skôr pokadala sama sebe.
„Možno som ťa prišiel zachrániť od smrti z nudy,“ narážal na jej stereotypný život, ktorý doposial viedla.
„Nie, prišiel si mi ho zničiť,“ obzrel si jej vlasy, ktoré boli znovu iné. Peroxid je zjavne v móde, pretože už neboli strieborné ale biele. Takto to robia aj dievčatá na jeho škole, no tým to zjavne nevíde tak dobre a preto vyzerajú ako chodiaci mop.
„Máš pocit, že ti ničím život?“
„Ja netuším aké sú moje pocity,“ vyšla z garáže a Kenneth hneď za ňou. Sadli si na lavičku a chvíľu pozorovali pomalý západ slnka, kým sa Kenneth neodvážil znovu prehovoriť.
„Nechcem aby si ma nenávidela.“
„Nenávisť je pomynuteľná, no nevyhnutná,“ dokonalo sa vyhla jeho vete.  Netušila ako mu povedať, že jej nenávisť už dávno pomynula, že ju začína nahrádzať niečo celkom iné. Stále ho však musí nenávidieť, je to niečo nevyhnutné, niečo, čo patrí k jej osobe rovnako ako cigarety či motorky.
„Vravela si, že nenávidíš ľudí ako som ja. Rozmaznaných, bohatých, namyslených. No už si zistila, že ja taký nie som, to znamená, že si zmenila aj pohľad na mňa?“ posunul sa ešte bližšie, aby sa jej mohol dívať do očí a odhaliť tak to, čo pred ním skrýva najviac.
„Vieš, ono nejde o to, či som zmenila pohľad na teba. Ide o to, aby som ťa prijala vo svojom živote nech už si akýkoľvek a nech mi ho akokoľvek ničíš.“
„Čo keď chcem byť súčasťou tvojho života, a nie len tou, ktorú z duše nenávidíš?“
„Ako sa ťa nedá nenávidieť? Si taký naivný!“ potlačila slzy, ktoré sa jej hromadili v očiach. Spomínala na rozhovor s jej otcom, keď jej vravel, že príde chlapec, ktorý ju bude milovať, ktorý nahradí jeho prázdne miesto.
„Ja som v živote nezažil to čo ty, nemôžem ťa súdiť, v tom máš pravdu.“
„Jasné, že mám v tom pravdu. Ty si neprišiel domov o jednej v noci a nezistil si, že ti nesvieti svetlo. Nesprchoval si sa v ľadovej vode, pretože tvoja matka nezaplatila účet! Nevybodol si sa na vysokú len preto, aby vám banka nezobrala dom. Ja nepoznám iný život ako ten, ktorý prežívam.“
„Môžem ti iný život ukázať,“ položil jej ruku na rameno.
Nie ako kamarát, ktorý vám radí aby ste sa vybodli na tú napichanú babu, ale ako človek, ktorý vám chce pomôcť a prechováva k vám určité city. Kenneth chápal, že od doby ako jediné čo po Robin chcel bola spoločná noc ubehlo mnoho času a mnoho sa toho zmenilo. Už ju nebral len ako príťažlivý objekt v jeho okolí, ale ako neodmysliteľnú súčasť jeho existovania.
„Neznášaš ma predsa,“ vzdychla a pozrela znovu na zapadajúce slnko.
„Zmeníme to,“ objal ju okolo ramien. Robin premýšľala, či mu má objatie opätovať. Už nič viac predsa nemôže pokaziť.
Oprela sa o jeho postavu a zaborila svoje už biele vlasy do jeho rifľovej bundy. Cítila to bezpečie, ktoré jej tak schádzalo. Zalieval ju pocit, že nežije len sama pre seba, ale konečne je aj niekto, komu by chýbala keby zomrela. Často takto premýšľala. Komu by chýbala, ak by zomrela, ak by tu už nebola? Po desiatich utrápených rokoch si konečne mohla povedať, že niekoho takého našla. Aj keď ho úplne nepoznala, spoliehala sa na jeho prítomnosť.
„V sobotu je v meste jedna párty. Čo keby si konečne začala žiť?“
„Noc plná chlastu, sexu a "tuc-tuc" pesničiek?“ zapochybovala stále vo vrelom Kennethovom objatí.
„Na lepšej si nikdy nebola. Párty so mnou sú legendárne!“
„Stavím sa, že existujú aj lepšie párty ako tie, na ktoré chodievaš ty,“ zalovila v pamäti na dobu, keď aj ona žila večierkamk každý víkend.
„Fajn, ak vyhrám ty ma pobozkáš.“
„A ak prehráš?“
„Do smrti ti budem umývať motorku!“ tento návrh brala do úvahy. Do smrti čistá motorka stála za obeť v podobe bozku, aj keď by bol jej prvý po troch rokoch.
Už tri roky nikoho nepobozkala, len aby sa držala svojho pravidla, že pobozká len osobu, ktorú bude mať skutočne rada. Kenneth nemá šancu vyhrať. Spoliehala sa na to.
„Dohodnuté.“

***

Kráčali kľukatou cestičkou pomedzi stromi s tmavými tieňmi. Kenneth nechcel odísť z klubu bez toho, aby ju neodprevadil. Chcel stále pozorovať jej ladnú chôdzu, ako významne na neho pozerá, akoby na ňom závisel celý svet. Teraz tu boli len oni. Celý svet sa krútil okolo nich, okolo ich životov, ktoré sa popreplietali medzi sebou a vytvorili tak bludiko emócií a citov, ktoré nedokážu popísať ani oni.
„Páčia sa mi tvoje vlasy,“ prehovoril, keď pomedzi stromi začal vykukovať jej malý dom.
„Pripomínam ti pipky na tvojej škole, čo?“
„Tak trochu. Tie si ale zabudli ten peroxid aj zmyť, vyzerajú totiž akoby vyšli z chemického laboratória. Nič moc pohľad na ne,“ pripomenul si svoju spolužiačku, ktorá má v obchode s chemikáliami určite vernostnú kartu.
„Som rada, že ťa pohľad na mňa teší,“ zastavili pod stromami, slnko už zapadlo a v Robiinom dome sa prekvapivo svietilo.
„Ani netušíš ako.“
„Už by som mala ísť,“ pozrela smerom k vysvietenému oknu s miernymi obavami.
„V sobotu o ôsmej prídem pre teba.“
„Takže sa z tej trápnej párty nevykrútim, čo?“
„Nemáš žiadnu šancu,“ usmial sa, keď zistil, že pôjde naozaj s ním. Toto chcel predsa tak dlho.
„Dobre, neviem sa dočkať.“
„Maj sa!“ zakričal za ňou, keď zmizla vo dverách.
Chvíľu tam len tak stál a pozoroval postavu v okne. Robin vykukla zpoza závesu a ukázala mu vztýčený prostredník. Toto milé gesto ho natoľko rozosmialo, že tam zostal stáť a smial sa. A vtedy to pocítil, to čomu sa vyhýbal celý čas.
Začal sa do nej zamilovávať. Pomaly a isto.

***

Som na seba hrdá :D skoro 1400 slov a celkom pekná časť, no nie? :D konečne si to Kenneth priznal, čo?! Spoiler: v budúcej časti nám začne párty, ktorá bude celkom zaujímavá^^
Hope you like it, with love Em❤