Riders (SK) /DOKONČENÉ/

26.-Zlé správy

Robin

Jeho utrápený pohľad neveštil nič dobré. Práve naopak, muselo sa udiať niečo, čo rozhodilo aj samotného Malcolma.
„Deje sa niečo?“
„Deje sa toho dosť veľa,“ ukázal na stoličku oproti jeho stolu. „Radšej si k tomu sadni.“
„Spusti.“
„Keďže som už plnoletý a klub otec prepísal na mňa, oficiálne patrí mne, čo znamená, že zodpovedám aj za financie klubu,“ prehovoril ako diplomat v obleku. „Exekútor chce zobrať pozemok a prepísať ho na mesto, vraj tu bude nová budova domova dôchodcov. Ich právnici sa trochu pohrabali v papieroch a našli nevyplatené zmluvy a nevyrozumené listiny o pozemkoch. Vraj máme dlh dvadsať tisíc dolárov. To je toľko peňazí, že to nedáme dokopy ani za rok.“
„Tak to môžeme zaplatiť po častiach, určite by nám ponúkli nejaké splátky,“ Robin sa snažila zachrániť už pokašľanú situáciu.
„Nie, nechápeš. Mesto sa rozhodlo, že klub zatvorí, urobí všetko preto, aby sa mu to podarilo. Ak do dvoch mesiacov nedáme dohromady všetky peniaze vrátane právnikov a ostatných súdnych výdavkov, zavrú nás.“
“Máme nejaké úspory, určite tie peniaze dokopy dáme.“
„Stále si nepochopila? Toto je koniec Robin, koniec klubu.“
Malcomove slová boli ako ľadová sprcha pre jej rozhorúčené telo. Nechty zatínala hlboko do sedačky, ak by nesedala, určite by jej kolená vypovedali službu. Mala chuť plakať a zároveň kričať. Chcela sa v tom momente postaviť, napochodovať si to na mestský úrad a všetkými poriadne zatriasť. Nemôžu predsa zničiť to jediné na čom jej v živote záleží a čo jediné jej dáva zmysel. Na to predsa nemajú právo!
„Zvládneme to,“ vysúkala zo seba súvislú vetu.
„Hovoril som o tom s otcom, nemôžeme už nič robiť.“
V očiach ju bodol zvláštny cit. Niečo medzi potrebou plakať od zúrivosti i od zúfalstva. Mala pocit, že na tomto svete už nemá nič čo má rada. Všetko čo kedy dokázala bude o dva mesiace preč. A ona bude opäť na rovnakom dne ako bola pred deviatimi rokmi. No teraz jej už nepomôže nič.

Kenneth

Zdalo sa mu až príliš podozrivé, že sa Robin neozvala celé dva dni. Kora ho neprestávala otravovať kedy ju príde navštíviť a požičia jej ďalšie veci. Aj jemu chýbala, nechcel si to priznať, no vlastné myšlienky na ňu ho dobiehali. Za tie dva dni sa nespočetne veľa krát prichytil, ako si prezerá fotky, ktoré odfotil. To jediné mu priomínalo pocity z tej noci, kedy nezažmúril oka, len si užíval jej blízkosť. Chcel ju tu späť, držať v objatí a predstavovať si, že patrí len jemu. Mobil zjavne odhodila niekam veľmi ďaleko, pretože ani na jedninú esemsku či hovor neodpovedala. Úprimne, bol zúfalý. Nechcel sa hrať na trápneho panica, ktorý potrebuje dievča vidieť stále a bežať hneď za ňou, no zjavne nemal na výber.
Štrk opäť nepríjemne zapraskal pod jeho topánkami. Už z diaľky videl zopár chalanov kráčať po trati so zvesenou hlavou, pochmúrna nálada sa šírila vzduchom ako mor. Vkročil do garáže kde ju po dvoch dňoch -ktoré mu aj tak prišli ako večnosť, konečne uvidel. Pripravovala si dať na hlavu prilbu, naštartovať motorku a odísť preč.
„Niekto zomrel?“ snažil sa o vtip, keď dvomi krokmi prešiel k nej.
„Tvoj zmysel pre humor,“ a bola späť. Tá panovačná a nedostupná Robin sa vrátila.
„Deje sa niečo?“
„Nemám čas ti o tom hovoriť,“ dala si na hlavu prilbu.
„Počkaj, idem s tebou!“
„Dávam ti dve minúty!“ naštartovala si motorku dúfajúc, že to Kenneth nestihne.
Bohužiaľ, stihol sa prezliecť aj sa so svojou novou motorkou dostaviť na koniec pozemku. Plánovali sa ísť previesť cez polia a kopce okolo mesta, ďaleko od ľudí a problémov.

Robin

Chcela ísť sama, po ceste premýšľať čo bude ďalej robiť, či ešte bude mať význam pokračovať. Prítomnosť Kennetha jej to značne skomplikovala. No možno je to lepšie, nebude mať priestor opúšťať sa a ľutovať svoj zničený život.
Išli možno hodiny, nevnímala čas, len cestu, okolie a prírodu, ktorú míňala stokilometrovou rýchlosťou. Sem-tam ju Kenneth predbehol, potom zaostával, niekedy mala pocit, že tam s ňou ani nie je, no potom sa obzrela a uvidela jeho fialové jazdecké tričko. Premýšľala, kde by zastavili, aby mu konečne mohla všetko vyrozprávať. Jediné blízke miesto bol drevený domček na strome, kam okamžite zamierila.

***

Motor stíchol tesne pod vysokým stromom s mnohými konármi. Toto miesto bolo jedno z mála, kam chodievala a cestu sem si pamätala už naspamäť. Naposledy tu boli za celkom nepríjemných okolností, s búrkou v pätách. Odvtedy ubehlo len zopár mesiacov, no veľa sa toho zmenilo. Dokonca aj jej postoj voči jeho osobe bol úplne odlišný. Pochopila, že nie každý pekný a najskôr namyslene vyzerajúci chalan aj taký skutočne je.
„Neozvala si sa,“ z myšlienok ju prebral hlas, ktorý v poslednej dobe rada počúvala.
„Nie sme priatelia, nemusíme udržiavať kontakt,“ povedala, aj keď o tom nebola presvedčená.
„Myslel som, že,-“
„Tak nemysli.“
„Dobre,“ videla, že premýšľa. Chcel vedieť dôvod zmeny jej nálady.
„Poď,“ ukázala k dreveným schodom do domčeku na strome, po ktorých sa už šplhala.
Sadli sa na balkón, ktorý jej pred deviatimi rokmi prišiel obrovský a priestranný, no dnes sa tam ledva pomestili dvaja devätnásť roční týnedžeri.
„Vlastne je toto jedna z našich posledných jázd v teréne.“
„Prečo?“
„Klub idú zatvoriť,“ znovu sa jej slzy drali z očí, len pri pomyslení na tú prázdnotu čo potom zostane.
„Ako to?“ Kenneth nechápal rovnako ako najskôr Robin.
„Mesto našlo dlžoby, ktoré z týchto peňazí nemáme šancu zaplatiť.“
„To predsa nemôžu.“
„Ale môžu. Všetko je možné ak to niekto skutočne chce, aj môjho otca bolo možné nájsť, len to nikto nechcel. Rovnako ako tu teraz nikto nechce jazdecký klub.“
Nastalo ticho, ktorému sa obaja vyhýbali. Pretože práve ticho dáva vašim myšlienkam priestor dostať sa na povrch a ničiť vás z vnútra.
„Čo bude potom?“ aj Kenneth premýšľal o budúcnosti, no skôr ho zaujímala budúcnosť Robin.
„Nič. O dva mesiace už nebude vôbec nič, len tma a prázdnota. To bude koniec nie len klubu ale aj mňa.“
„Však jazdiť môžeš stále, len nie na dráhe.“
„Motorky patria klubu, rovnako ako všetok benzín a vybavenie, ak by sa Malcolmovi rodičia nepoznali s mojimi, nikdy by som nemala toľko peňazí zaplatiť všetky členské výdavky.“ Kenethovi pomaly dochádzala realita a aká nepriaznivá bude budúcnosť. On môže chodiť jazdiť do Calgery, má na výber mnoho iných ciest. No Robin nemá nič, nebude mať žiaden dôvod žiť. Komu by sa chcelo ak by nemal žiaden zmysel?
„Čo budeš robiť?“
„To čo urobil môj otec. Záhadne zmiznem. Nikto si to ani nevšimne.“
*

**

Momentálne si chcem vytrhať vlasy za moju lenivosť a zaneprázdnenosť, pretože som vám viac ako týždeň nepridala novú časť -___- dúfam, že mi to odpustíte, pretože mám teraz  toho mnoho aj v škole aj mimo nej, no i tak sa mám prekvapivo skvelo :D teším sa na vaše komentáre a ohlasy ^^
Hope you like it, with love Em❤