Riders (SK) /DOKONČENÉ/

3.-Stalker

Robin

Pomalým krokom prechádzala cez čierne ulice tohto prekliateho mesta. Unavoval ju jej stereotypný život. Väčšinu dní trávila v klube, vo fastfoode kde pracovala alebo na strome, vo svojom úkryte pred problémami a stupídnymi ľuďmi.
Dni sa jej zlievali dohromady, nevnímala deň a noc, príjemné dni od nepríjemných, slno od tmy. Vnímala len tých prázdnych ľudí okolo seba od ktorých sa tak odlišovala. Usmievali sa na ostatných, aj keď hlboko v duši ich nenávideli, sľubovali veci, ktoré nikdy nemali v pláne splniť.
Robin bola iná. Každému povedala to, čo si o ňom myslela. Nikomu netlačila do hlavy úbohé klamstvá aký je úžastný. A preto ju nikto nemal rád. Nechápali jej odlišnosť a nevideli v nej to, čo ona videla v sebe.
A tak jedna odlišná osoba vyčnievajúca z davu kráčala po čiernej ulici, so sluchátkami v ušiach hýbajúc sa do rytmu pesničky.
Everybody wants to go to heaven, but nobody wants to die.. Zahrali jej tóny jej obľúbenej pesničky.
Hold me close, don't let go, watch me burn... Spievala spolu so spevákom ktorého tak milovala.
Hold me close, don't let go watch me burn in this hospital for souls.. [♪Bring me the horizon-Hospital for souls♪]
Pomalým krokom sa dostala až k svojmu domu. Milovala tieto nočné prechádzky, toto odpútanie od ťažkej reality.
Potichu otvorila dvere s očakávaním, že dnes tu nebude sama. Mýlila sa. Jej mama nebola doma, presne ako včera, predvčerom aj ako pred mesiacom. Točitými schodmi vyšla do svojej izby a zabuchla dvere.
Miestnosť osvetľovala len malá žairovka nad posteľou. No aj napriek minimu svetla sa vo svojej izbe Robin vyznala. Poznala ju naspamäť. Veci si odložila do skrine a vybrala z nej svoje/otcovo vyťahané tričko na spanie.
O pár chvíľ na to ležala v mäkkej posteli pozorujúc hviezdy za oknom. Dokázala by takto stráviť hodiny, pokiaľ by ju nevyrušila esemeska, presne ako teraz.

|22:16|Neznámi: Nespíš dúfam

Dlho lovila v pamäti komu číslo patrí, no na nikoho neprišla. Nepoznala nikoho kto by jej písal o pól jedenástej v noci.

|22:18|Robin: Kto si?!
|22:19|Neznámi: Niekto koho zaujíma či nespíš ;)

Za žmurkajúcich smajlíkov by vraždila, sekala hlavy a trhala prsty. Nenávidela ich.

|22:20|Robin: Daj mi pokoj Kenneth.
|22:21|Otravný idiot: Ako vieš, že som Kenneth?
|22:22|Robin: Pretože iba ty mi môžeš písať takto neskoro večer keď máš zajtra byť o siedmej na trati -,-
|22:23|Otravný Kenneth: Kde bývaš?
|22:24|Robin: Veľmi ďaleko od teba. Našťastie.
|22:25|Otravný Kenneth: A keby som ťa prišiel navštíviť?
|22:26|Robin: Tak ti rozjebem xicht :)
|22:27|Vtieravá otrava: No ták. To by si mi neurobila :P
|22:28|Robin: Ale áno, urobila :)
|22:30|Debil: Neznášam ťa -,-
|22:31|Robin: Dobrú noc Kenneth :*

On. Naozaj. Chcel. Prísť?

***

Bolo skoro štvrť na osem keď jeho auto zaparkovalo na parkovisku pred klubom. Robin sa opierala o chladnú stenu budovy a pozorovala ako jeho nohy obuté v značkových teniskách skracujú vzdialenosť medzi nimi.
„Meškáš.“ odhodila dofajčenú cigaretu a posmešne na neho zazrela.
„Nepičuj.“ radšej odišiel do šatní no Robin ho posadnuto nasledovala.
Bavilo ju mu robiť zle. Bavilo ju sledovať jeho nasraté pohľady a blesky sršiace z jeho tmavých očí.
„Obleč si niečo, čo si môžeš spotiť. Nie tu tvoju jazdeckú kombinézu za päťsto dolárov.“ oprela sa o rám dverí a sledovala ako si rozopína džíny.
„Čo ideme robiť?“ nedíval sa na ňu ani keď si obliekal sivé tepláky.
„Niečo, po čom ma budeš nenávidieť.“
„Viac sa to už nedá.“ otočil sa a dal si dole aj tričko. Robin tak mala výhľad len na jeho široké ramená.
„Ver mi, že dá.“ otočila sa na odchod keď videla že Kenneth skončil so svojim obliekaním.
Bok po boku vyšli z klubu a smerovali za trať. Do lesa. Robin pomaly pridávala do kroku až sa nakoniec rozbehla. On nechcel vyzerať horšie ako ona, preto sa rozbehol tiež.
Bežali v tichosti. Sem tam bolo počuť hlasné výdychy nadbytočného vzduchu no neprestávali bežať v rýchlom tempe. Ich horúce dychy zanechávali v chladnom lese obláčiky pary, ktoré im vychádzali z úst. Robin milovala toto kanadské počasie. Aj keď bolo horúce leto, rána boli chladné a zamračené. Nemenila by za žiadnych okolností.
Jej pomyselný cieľ ranného behu bol na kopci nad traťou. Rada sa tam prechádzala a premýšľala. Trávila hodiny premýšľaním. Konečne sa dostali na rosou pokrytú lúku kde mohli zastaviť. Pribehla skôr ako Kenneth a tak tam len postávala a nasávala čerstvý vzduch do svojich čiernych pľúc.
„Chceš ma zabiť,“ Kenneth dobehol a zvalil sa do mokrej trávy hneď vedľa nej. Vyzeral, akoby zabehol maratón namiesto necelého kilometra.
„Zdvíhaním činiek a napchávaním sa steroidmi nezískaš kondičku ani silu. Zvykaj si.“
„Takto to bude každé ráno?“ sadol si do pohodlnej pozície a sledoval jej posmešný výraz.
„Ešte neviem. Ale asi áno. Minimálne každý víkend.“
„Zabijem ťa.“
„Prázdne slová.“ nerobila si ťažkú hlavu z toho, čo jej vraví.
„Viem kde bývaš.." vztýčil ukazovák aby dodal dôraz na túto úplne normálnu informáciu.
„Stalker!“ šťuchla do neho svojou teniskou až sa zošuchol do mokrej trávy.
„Ty!“ vyzeral byť nahnevaný no vo vnútri určite nebol.
Prudko sa postavil a v sekunde stál pri Robin. Nechápala čo sa deje ani keď ju rýchlo chytil okolo pása a zakrútil sa s ňou vo vzduchu. Možno nebol silný ale vo vzduchu ju udržal.
„Pusti ma!“ rozkázala hravým tónom, ktorý s ním vôbec nepohol. Točili sa stále viac a rýchlejšie.
„Kenneth!“ zakričala o čosi prísnejšie no stále to nestačilo. Už sa im krútili hlavy.
„Okamžite ma daj dole!“ teraz sa Kenneth naozaj zľakol. Jej hlas nabral na hneve, doslova ho mrazilo pri jej slovách.

Kenneth

Pustil ju na zem a sledoval jej blesky v očiach. Nachvíľu dostal strach, že mu dá facku no keď zbadal jej lesknúce sa oči všetok strach ho prešiel.
„Si hlupák,“ zašepkala do ticha, ktoré sa okolo nich utvorilo.
Nechápal čo urobil, no zjavne to bolo zlé. Bez slova sa rozbehla naspäť do lesa aj so slazami na krajíčku. Po prvý krát videl jej nežnejšiu stránku, aj keď jeho vinou.
Chvíľu tam len tak stál a sledoval jej miznúcu siluetu. Radšej sa rozbehol za ňou, aby tam náhodou neprimrzol. Trochu si pamätal kadiaľ asi bežali, a tak sa riadil svojou intuíciou. Musela bežať rýchlejšie ako kone na závodoch, pretože sa ponáhľal a aj tak ju nedobehol. A pritom bežal najrýchlejšie z celej školy.
Preskočil nízky múrik ohraničujúci pozemok klubu a bežal ďalej. Z klubovne započul jej naštvaný hlas a tak znovu išiel tam.
„Malcolm, prosím!“ ozývalo sa spoza dverí jeho pracovne. Prišlo mu vtipné, že ich tu znovu odpočúva.
„Nie! Neplatíš členské, nič pre tento klub nerobíš a nechceš mať žiadneho nováčika?! Robin, ak to poviem otcovi určite ťa vyhodí. Vieš, že ťa tu drží len z ľútosti.“ Kenneth sa chcel rýchlo vzdialiť no nestihol sa ani spamätať a Robin rozrazila dvere na pracovni.
Keď ho uvidela, naštvala sa ešte viac a poriadne nimi buchla. Kenneth vedel, že si to posral ešte viac. Nezostalo mu nič iné, len bežať za ňou. Do lesa na opačnej strane ako sa pred chvíľou vrátil. Bol zvedavý a prahol po vysvetleniach, ktoré aj tak určite nedostane. S dávkou odhodlania bežal cez les dúfajúc, že sa nestratí pri prvej zákrute.

***

V poslednej dobe sa mi celkom zapáčili kratšie časti, takže to asi urobím tak, že bude menej slov ale budú vychádzať častejšie ako doposiaľ :) momentálne dokončujem jeden z mojich príbehov, a keď pridám aj poslednú časť, Riders sa rozbehnú naplno :3 načo aa strašne teším :')
Hope you like it, with love Em❤