Veterán [V OPRAVE]

Kapitola 3.

Paľbu spustil Vasil. Marte sa nakoniec podarilo vyšmyknúť z jeho zovretia a dopadla na zem. Dlane mala od pádu oškreté a špinavé, kolená tiež.  Rýchlo si zapla košeľu. Pozrela sa dozadu a videla, ako jedna guľka prestrelila plece násilníka. Z rany mu vystrekla krv a on zreval od bolesti. Na nič iné nečakala, rýchlo vstala a bežala po sekeru. Pritlačila sa o stenu vyhne, ledva niečo videla cez roztrapatené čierne vlasy.

Posledný výstrel nepatril ani Vasilovi, ale ani Nikolaiovi. Posledný vystrelil vojak, ktorého zbraň sa týčila priamo pred ním. S jedným okom zažmúreným a ústami pokrivenými ešte stále sledoval, ako násilník stráca rovnováhu a ako si drží prestrelené rameno.

Keď videl, že už násilník nie je viac schopný zaútočiť, zložil zbraň. Pohľadom prešiel po dvore, či tu ešte niekto taký nie je. Násilník sa tackavo snažil ujsť a utekal pomedzi vozy, ktoré boli odstavené za dvorom. Keď zbadal, ako po ňom vojak zazrel, zvýšil tempo a utekal, ako o život. Nemec vykročil obyčajným krokom za ním. Videl, že sa stráca v mračne prachu, ktorý zvíril Vasilov výstrel.

"Nein!" pribehol Nemec za Vasilom a silno mu udrel po ramene. Vasil po ňom zazrel. Znenávidel ten jazyk. Nemcov považoval za obyčajných zbabelcov.

Nemec bez slova s dupotom odišiel. Naposledy sa počas cesty obzrel za Martou, ktorá sedela na schodoch. Okolo nej sa schádzali jej dcéry, keď začuli to čudesné ticho. Najstaršie ju objali zozadu, najmladšiu držal na rukách Imre a mladšie dve sa hodili k jej nohám. Takto obklopená svojimi deťmi sedela na schodoch a snažila sa nedať najavo svoju nervozitu a strach. Triasla sa a pomaličky sa spamätávala. V duchu ďakovala Vasilovi a Nikolaiovi, že ju chránili. O to viac ale ďakovala aj neznámemu vojakovi, ktorý ju zbavil toho hnusného násilného chlípnika.

"Stráž to tu, idem za mamo, možno sa mi ju podarí upokojiť," prihovoril sa Nikolai Vasilovi. Ten bez slova prikývol. Vydal sa na prehliadku terénu okolo domu a v ulici. Prísnym okom zachytával všetko, čo sa i len pohlo.

Nikolai medzitým kráčal k Marte a pušku si zavesil na chrbát. Bolo mu jej ľúto, no nechcel, aby na to myslela. Aj keď nevedel rozprávať jej jazykom, snažil sa ju upokojiť a rozveseliť, ako sa len dalo. Nechcel, aby trpela, pretože vedel, že keď bude trpieť ona, budú aj jej deti. Dobre vedel aj to, akým spôsobom prišla o svojho muža. 

Nikolai si čupol k zhrbenej žene a položil dlaň na jej rameno. Ona sa naňho pozrela so zaslzenými tmavými očami. O chvíľku nato sa naňho letmo usmiala, keďže slovami ani nevedela opísať, ako je jemu a jeho kolegovi vďačná. 

"Spasibo," hlesla nakoniec. Nikolai sa usmial a pohladil ju. Privodilo mu to pocit chvíľkového šťastia, že svoju úlohu vedel konečne naplno splniť. 

V diaľke zhliadol mladšiu ženu s koženou taškou cez rameno, ako stojí pred chalupou s listami v ruke. Bola to vyššia tmavovlasá dievčina s postavou presýpacích hodín v uniforme. 

Nikolai k nej kráčal a keď ho dievčina zbadala, usmiala sa naňho. Keď si ale všimla odznak na jeho uniforme a barete, úsmev jej zmizol. 

Poštárka sa obhliadla po adresátke a vošla do dvora. Hľadala Martu.

Marta pocítila prítomnosť inej osoby, tak sa postavila a jej deti poslala do chalupy. Tmavovlásku spoznala, tak sa správala úctivo, aj keď nie s radosťou. Poštárka jej bez jediného citu alebo výrazu podala do rúk obálku a o krok ustúpila vzad.

Nikolai zostal stáť na tom istom mieste, no pozoroval Martu. Terčom jeho zájmu napokon aj tak bola neznáma poštárka. Ako tam čakala na Martu, prichytila neznámeho v uniforme, ako ju pozoruje. Chlapa, ako bol on, ešte predtým nevidela a aj keď si to prv nechcela priznať, zapáčil sa jej. Nechcela však problémy, preto bola s jej pohľadmi opatrná. Napokon sa rozhodol k nej pristúpiť.

"A mne si niečo doniesla?" spýtal sa jej akýmsi koketným prízvukom. Pootočila hlavu k nemu, no ignorujúc jeho poznámku šla svojou cestou.

Marta otvorila obálku. Prebehla po nej očami. Vzápätí však jej spodnú stranu skrčila v dlani a bez slova, s napnutou čeľusťou odbehla do chalupy. Hoci sa Nikolai začudoval, nechal ju odísť do chalupy. Zostal sám na dvore a kým jeho kolega Vasil strážil zadnú časť pôdy, on zostal strážiť predok.  

Periférne zbadal, ako k nemu beží mladší vojak, ktorý slúžil ako posol. Ledva stihol uhnúť míne, ktorá zastala tesne za ním na najvyššom bode tohto menšieho kopčeka. Šiel svižným tempom, keď na chrbte ucítil zvláštny tlak. Po výbuchu podskočil a padol celým telom na kraj cesty. Aj Nikolai sa uhol na stranu. Posol sa chvíľu plazil po zemi, no postupne sa dvíhal na nohy a bežal k Nikolaiovi k vyhni.

"Správy z frontu, správy z frontu," zvolal posol a zastal pri svojom kolegovi. Schoval sa za múr vyhne hneď vedľa Nikolaia a snažil sa nabrať dych.

"Dýchaj, chlapča... Pre koho?" upokojoval ho Nikolai a pobúchal ho po chrbte, aby sa mu odkašliavalo ľahšie. Z úst sa mu vyparil obláčik prachu, ktorý sa mu dostal do úst. Pošmátral v taške a siahol po obálke. Ďalšia?, napadlo Nikolaiovi.

"Odovzdaj mamuške, ja musím bežať. A plus božteky," odkázal posol narýchlo a bežal ďalej. Aj tento posol totiž mal Martu v láske. Varila aj jemu a poskytla mu nocľah. Bol to mladučký osemnásť ročný chlapec, ktorého poslali ešte pred Nikolaiom a Vasilom.

Marta medzitým sedela na posteli. Vedľa nej sedela Matilda. Držala ju za ruku a prihovárala sa jej. Marte však v mysli lietali iné myšlienky. Opäť ju povolali do kuchyne. Do kuchyne pre Nemcov. Opätovne už niekoľko žiadostí odmietla a odôvodnila ich výchovou svojich maloletých dcér. 

"Mamo, takého tyrana viac nezbadáš u nás. O to sa postarám," prihovorila sa jej povzbudivo. Následne si ju oprela o plece a objala ju okolo ramien. Marta položila ruku na rameno jej dcéry a ešte viac sa k nej pritisla.

"Kde boli vojaci doteraz? Ako si nemohli všimnúť, že po tebe niekto číha? Mali jedinú úlohu a ani tú nevedia splniť!" rozčuľovala sa Matilda. No zároveň si vyčítala, že tam predtým s ňou nebola. Mohla tomu nejak predísť. Mohla ho zbadať a zabrániť mu. Aj tak toho mala Marta dosť.