Veterán [V OPRAVE]

Časť 46.

"Mari, pozametaj tu. A s metlou už aj odíď, inak ju na niektorej z vás zlomím!" kričala rozhorčená Mária. Irena omylom drgla lakťom do misky, ktorej sa po páde síce nič nestalo, ale múka sa úplne rozsypala. Mali šťastie, že väčšia časť z nej skončila v pripravovanom koláči.

"Mama, ja som to nechcela, ale Gizi tu behala a drgla ma," ukázala prstom na malé dievčatko stojac vedľa nej a keď videla, ako jej sestra ukazuje na ňu, zarazene po nej zazrela a ukázala prstom na seba. Irena totiž klamala, aby na ňu matka nekričala.

"Tak to je zaujímavé. Gizi len teraz vyšla z izby, ty tu stojíš asi hodinu... Mari pohni si!" rozkázala a dcéra Mária rýchlo pozametala rozsypanú múku. Bolo jej tej múky ľúto, keďže sa nachádzali v situácii, kedy múky dostatočne nebolo.

Irene dochádzali nápady, ako by zaklamala, preto iba zvesila hlavu a postávala na jednom mieste. To sa ale jej mame nepáčilo.

"Pre Kristove rany, aspoň sprav niečo prospešné, vidíš, že nemá kto riad umývať! Zajtra sú Vianoce a chcela by som to stihnúť ešte do večera. Ani si nevieš predstaviť, ako by si mi týmto pomohla," hovorila Mária, ale Irena bola nasrdená. 

"Tak raz hovoríš, aká som nešikovná a teraz chceš, aby som umývala riad?" zvýšila hlas Irena. 

"Irény, na koho ty zvyšuješ hlas?! Kedy som povedala, že si nešikovná?! Keby tu bol apa, tak by," neskončila, lebo jej do reči skočila rozhorčená dcéra.

"Ale neni! A asi ani nikdy nebude! Keď sa nám doteraz neozval, určite zomrel. Aj my všetci! Nemci prídu a povraždia nás, ja to viem!" kričalo jedenásť ročné dievča. Matku to tak nahnevalo, že zdvihla ruku a plesla jej jednu po líci. Gizka aj Margita sa zľakli, nehovoriac o najstaršej sestre. Po krátkom tichu sa spustil tichý plač, ktorý sa prevalil do zúfalého náreku.

"To viac nech nepočujem!" skríkla matka a Irena vybehla z domu iba vo svetri. Matku chcela upokojiť Margita, ktorá sa zdvihla zo stoličky a opatrne ju potiahla za rukáv.

"Mamka, nehnevaj sa. Ona nevie, čo povedala," prehovárala ju Margita a objala mamu okolo pásu. Dcéra Mária stále upierala zrak na dvere, ktorými vyšla Irena. Opierala sa o metlu a zrazu jej srdce skľúčil nepríjemný pocit. Takto mizerne sa ešte necítila. Ani nie kvôli tomu, že by jej sestra schytala facku od matky, ale kvôli jej slovám. 

Smutne otočila hlavu k matke, ktorá mala slzy na krajíčku. "Ir... Irény," oslovila svoju dcéru, ktorej však už nebolo.

"Mari," zamrnčala Gizka a ťahala ju za rukáv tmavého pleteného svetra. Položila metlu a Gizku zdvihla na ruky. Vtisla jej bozk na líca a pritúlila si ju k sebe.

"To je v poriadku, Gizi. Neboj sa," riekla, no vedela, že v poriadku nič nebude. Len so slzami v očiach a prehrávajúc si slová jej sestry, hojdala svoju sestričku na rukách.

Margita si sadla späť a strúhala jablko do koláča. Nerobila to prvýkrát, robievala to už od šiestich rokov. Nemala na výber.

***

"Marka, prečo plačete, kmotrička?" vyzvedala susedka, o niečo staršia ako ona. Mária sa upokojila a nadýchla sa štipľavého mrazivého vzduchu. Ako vydychovala, z úst sa jej vydrala hustá para.

"Kmotra, kmotra, ani sa nepýtajte! Dcéra ma nahnevala, zdvihnúť ruku som musela! A teraz sa mi skryla niekde tu! A neviem, kde je! Ani neodpovedá. Veľmi sa o ňu bojím," pošúchala si ruky, ktoré mala od mrazu celé červené. Susedka si povzdychla a upierajúc pohľad do zeme rozmýšľala.