Veterán [V OPRAVE]

Časť 12.

Po ďalšom pokojnejšom dni, sa vojaci chystali na odpočinok. Boli uťahaní, aj keď nebojovali, avšak depresívne počasie, chladnejší vzduch a nedostatok jedla vojakov vyčerpalo. Ani v chalupe nebolo veselo, ale ani smutno. Tri mladšie dcéry sedeli okolo Luku, ktorý mal obviazanú ruku. Učil ich ruskú uspávanku, ktorú mu kedysi spievala jeho babička. 

Ako si hmkal  melódiu, v mysli sa mu vybavilo detstvo. Leto zažil u babičky, každé jedny prázdniny. Aj keď nepochádzal z príliš bohatej rodiny, býval v meste, kam chodil aj do školy, kde mal aj priateľov a kde mu aj bolo dobre. Avšak nič s nevyrovnalo okamihom, ktoré strávil na vidieku u babky, ako zbieral ovocie a zeleninu zo záhrady, ako mu babička rozprávala o vojne, o jej manželovi a o jej synovi, ktorý bol zároveň Lukovým otcom.

Luka však otca nemal veľmi v láske. Stal sa z neho boľševik, nemilosrdný príslušník a šíriteľ Leninovho diktátu, ktorého neskôr zastúpil Stalin. Nechal svoju svoju matku, neozýval sa jej, neodpisoval jej na listy a takmer zakázal synovi chodiť k jeho vlastnej starej mame. Z toho dôvodu sa aj odsťahoval z toho domu, keď mal Luka šesť rokov. Býval v tej istej dedine, avšak v jej centre, kde mal bližšie školu, obchody, trhovisko a aj lekáreň. Keď ma Luka pätnásť rokov, celá rodina sa odsťahovala do mesta vzdialeného osemdesiat kilometrov. A tak museli zanechať svoju starú mamu.

Luku to ale neodradilo, ba ešte viac túžil po vidieckom vzduchu, po kľude a po láske zo strany babičky. Vždy jej odpisoval na listy, pravidelne ju cez voľné dni navštevoval, na sviatky jej pomohol s výzdobou a upratovaním. Svoju babičku miloval viac, ako svojich rodičov. Nakoľko jeho otec mal hlavné slovo a matka sa vždy podriadila, nemal chuť ich viac počúvať. Otec z neho chcel vždy inžiniera alebo niekoho, kto by svetu priniesol ovocie. Luka po tom ale nikdy netúžil. Chcel sa stať učiteľom alebo vojakom. Keďže však vojenské povinnosti volali, nemal na výber. Otec ho nechcel pustiť, no nemal také slovo, aby v tom mohol zabrániť. 

A tak, posledný z rodiny, koho navštívil, bola jeho babička. Rozlúčiť sa s ňou ale nestihol. Keď totiž vošiel dnu a volal po nej, nikto sa neozýval. Zúfalo ju hľadal po celom dome, až ju našiel v obývačke, sediac v kresle. Mala zatvorené oči a zdalo sa, že spí. Avšak, nepohybovala ramenami, ani sa nepohla. Keď k nej podišiel a chytil jej dlaň, cítil chlad. Tie zvráskavené ruky, ktoré tak na nej obdivoval, ako mu o nich rozprávala, že tie vrásky má z tvrdej práce, sa viac nepohli. Jej milujúci pohľad viac nepocítil. Jej ľúbezné a sladké slová o tom, ako ho ľúbi, viac nepočul. Vojna si vyprosila mnoho obetí, mŕtvoly sa váľali na poli a na konci vidieka, takže z domu, ktorý bol na okraji dediny, bolo vidieť na doslova mŕtve pole. 

So slzami v očiach a obrovským pocitom bolesti a výčitiek, že k nej neprišiel skôr, ju ešte v ten deň pochoval vedľa domu, pod jabloňou. Aj keď on nebol veriaci, vedel, že jeho babička bola, preto jej nad hrob z popadaných vetiev jablone spravil kríž. 

***

"Luka... Luka, itt vagy?" zatriasla Margita druhé, zdravé Lukove rameno, keď sa na malú chvíľku odmlčal. Sedel na posteli zhrbený, so smutným pohľadom upierajúc do zeme. Po hlasnejšom napomenutí Ireny, sa prebral z vlastných myšlienok. 

"Ehm, prepáč. Boczánat," ospravedlnil sa trasľavým hlasom a modrými očami prechádzal po dievčatkách, ktoré sa naňho zvedavo pozerali. Na vedľajšej posteli sedela dcéra Mária a v jej lone sedela malá Gizka. 

"Ešte spievaj!" zvolala nadšene Irena. Jemu sa ale práve nechcelo, potreboval byť sám, so svojou milovanou babičkou, ktorá mu nahradila oboch rodičov. Aspoň v jeho mysli musel byť s ňou. Všimla si to Mária, keď sa naňho pozrela so starosťou.

"Irény, Márgit, nechajte ho, nech si pospí. Určite ho bolí ruka, no šup-šup, aj vy už do postele," povzbudila ich po maďarsky. Luka sa na ňu pozrel s pohľadom šteňaťa. Mária sa naňho iba usmiala a s Gizkou na rukách a v sprievode svojich malých sestier, opustila miestnosť, kde spávali vojaci.