Veterán [V OPRAVE]

Časť 7.

Každým dňom sa vzťah vojakov a Petényiových žien prehĺbil, ani raz sa nepohádali a vždy ich trpezlivo čakala. Rovnako trpezlivo čakala na listy jej Karola z frontu. Zatiaľ, kým neprišiel ďalší list, po večeroch študovala krátky odkaz spred necelých dvoch týždňov. Zaspávala s ním a rovnako zaspávala s malou Gizkou, túliacou sa k matke. Vždy ju hladila po vláskoch a po líčku, hmkala jej všelijaké maďarské uspávanky a s príchodom vojakov z Ruska sa naučila ďalšie ruské piesne.

Vojaci si často spievali po prebojovanom dni pri rume alebo vodke, ktorú si schovávali často na miestach, o ktorých nieked, ani sama Mária netušila.

"Och, tú vodku si pomaly budete pridávať aj do jedla," krútila karhavo hlavou, keď stála vo dverách a sledovala vojakov sediacich na dvore v kruhu, v ktorom stál malý stolík a na ňom položená vodka, pivo a rum. Pomaly sa apríl chýlil ku koncu a bývalo čoraz teplejšie.

"Daj si aj ty, mamo!" zvolal mladý posol so zdvihutou rukou držiac fľašku. Mária sa pobavene uškrnula a sklopila zrak.

Hneď nato sa ozval hlasný zborový spev vojakov, ak sa to spevom vôbec dalo nazvať. Hulákali do melódie ruskej piesne a miestami by im nerozumel ani rodený Rus.
Máriine dcéry ich pozorovali spoza okna a strašne sa na nich smiali.

"Dobre, šráci, mám to tu," prichádzala Mária s citarou v ruke. Matka ju prísnym pohľadom sledovala.

"Dobre, ale len hodinu, Gizi potrebuje spať, rovnako aj Margit a Irény," povedala so zdvihnutým prstom a prísne si prezerajúc zabávajúcich sa vojakov. Dcéra prikývla a naladila hudobný nástroj. Vojaci stíchli a čakali na Máriu, kým nebrnkla po citare.
Matka Mária sa vrátila do izby, no v prítmií zbadala, ako Gizka sedí na posteli so zvesenými plecami, uplakanými očkami a zvesenými kútikmi úst. Mária sa zamračila a rýchlo k malej pribehla.

"Gizi, čo sa stalo?" kľakla si k nej a prihovorila sa jej tichým, starostlivým hlasom. Gizka vzlykla a zotrela si slzu.

"Chýba mi apa," povedala a ešte viac sa rozplakala. "Chcem apa," opakovala a nariekala. Mária ju pochopila, malej sa veľmi cnelo po otcovi, veľmi jej chýbal, rovnako, ako jej sestrám a matke.

Zvonka sa ozval zborový spev vojakov, ktorí spievali ruskú ľudovku Katyusha: "Vykhodila na bereg Katyusha, na vysokij bereg na krutoj!" a potom obrovský rehot. Mária sa obzrela za tým hlasom prísne, no vedela, že keby ich napomenula, pokračovalo by to. Preto sa pohľadom vrátila k svojej dcérke a pošúchala jej ramená.

"On sa vráti. Ako hrdina. Už teraz je naším hrdinom, že Gizi?" usmiala sa na ňu povzbudivo, pričom ona sama potláčala slzy. V hrdle sa jej spravilo sucho a mala pocit - hoc si to nechcela priznať, inak by sa to naozaj stalo, že čoskoro ju jej slzy zalejú a bolesť vytryskne ako fontána. Preto, kým bola v blízkosti svojich dcér, snažila sa pôsobiť neoblomne a silne, viedla ich ku kresťanskému a prostému životu. Priala si, aby aspoň jej dcéry prežili šťastný život, aby aspoň manželia jej dcér nemuseli ísť do boja. Preklínala deň, keď videla naposledy svojho manžela, no zároveň sa modlila, aby prežil a vrátil sa domov zdravý.

Na jej otázku iba prikývla Gizka a ešte väčšmi sa rozplakala. Toto bolo veľa už aj na Máriu, rýchlo si malé dievčatko privinula k hrudi a zvierala ju vo svojom objatí. Z očí sa jej skotúľali obrovské slzy a pociťovala zúfalstvo.

Vo dverách sa objavil Nikolai s vodkou v ruke a sledoval Máriu, ako sa objíma so svojou dcérkou. Aj Nikolai vypil zopár štamprlíkov, no opitý nebol. Dal si len na zahriatie, keďže vonka bolo celkom sviežo. Chcel ponúknuť aj Máriu, nech jej nie je zima. Keď ju ale zbadal a všimol si, ako jej dcérka plače a aj jej mama sa trasie, uvedomil si, o čo asi ide a prišlo mu jej hrozne ľúto.