Veterán [V OPRAVE]

Časť 28.

Milada stála pri krbe, kde si ohrievala čaj. Bola nervózna, pretože čakala Magdu. Už sa stmievalo a Magdy stále nikde. Netrpezlivo pozerala do pukajúceho ohňa, nad ktorým sa ohrieval čaj a popritom si podupkávala do akéhosi rytmu, ktorý si prehrávala v mysli. Oprela sa rukou, ktorá ju menej bolela, o stenu a prstom ťukala tú istú melódiu, v tom istom rytme, ako jej päta. 

Potom začula hrkot kľúčikov zvonka, načo zbystrila pozornosť. Odvrátila hlavu od krbu a keby mohla, už aj pribehne k dverám. Zatiaľ sa však tackala po izbe, no kým došla k dverám od kuchyne, vo dverách už stála Magda. 

"Kde si toľko bola? Už som si myslela, že ťa ten lejak strhol so sebou," pokrútila hlavou Milada a uškrnula sa. Magda nadvihla obočie a zatiaľ bez slova vošla do spálne. Zvliekla si mokrý plášť a zavesila ho na vešiak, ktorý bol zavesený na dvierkach od skrine hneď vedľa postele.

"Čakala som od teba milšie privítanie," zamrmlala, medzitým aj Milada vošla a sadla na posteľ. "A ako je možné," otočila sa Magda k svojej kamarátke sediacej na posteli s podozrivým pohľadom, "že si kráčala? Máš sedieť alebo ležať," karhavo pozerala na Miladu. Milada sa hanblivo usmiala, naklonila hlavu nabok a zvesila ju.

"Ten čaj sa sám neuvarí. Preto sa ťa pýtam," zdvihla k nej pohľad, zatiaľ čo si Magda vyzliekla košeľu a teda stála pred skriňou len v podprsenke a vojenských nohaviciach, ktoré mala vďaka dažďu úplne premočené, "kde si toľko bola?" Magda zdvihla kútik svojich načerveno nalíčených úst a otočila sa čelom k Milade.

"Hľadala som po celých Opatovciach tvojho milovaného Voloďu či ako sa volal," rozopla gombík na nohaviciach. Milada po nej zazerala.

"Môjho milovaného Voloďu? Tak za prvé, volá sa Vasiľ a za druhé, neni môj milovaný," prižmúrila urazene oči. Magde svitlo v hlave.

"Och, prepáč, áno to ten druhý... Hm... Nikolai?" spýtala sa jej provokatívne, načo sa Milada zapýrila. Jej myseľ patrila aj jemu, no teraz nechcela počuť zrovna jeho meno.

"Nie," zmohla sa na jediné. Magda ale videla, že opak je pravdou, no nepokračovala v tom.

"Nuž, Vasiľa som hľadala po celej Novej Vsi. A hádaj čo, nikde ho nebolo! Ani stopy," vrátila sa ku skrini a stiahla si nohavice dolu. Tak stála iba v spodnom prádle. Milada sa postavila a otočila sa jej chrbtom. Hoci ju dobre poznala a ani jedna z nich nemala problém prezliecť sa pred tou druhou, ale dodala jej tak aspoň súkromie.

"Povedala som ti, aby si ho hľadala u Petényiovej. Tá žije v Opatovciach," prekrížila si ruky na prsiach a pozrela sa na ľavé rameno, ktoré ju bolelo. Vonku dunelo, vietor fúkal ako bláznivý, blýskalo sa a lialo ako z krhly. Ku koncu mesiaca sa ochladilo.

"Veď tam som bola predtým, ukľudni sa!" rozčúlila sa, čo Miladu prekvapilo. Otočila sa k nej a zastihla ju, ako si stiahla pohodlné tričko s polo dlhým rukávom na driek. Bol v rovnakej farbe, ako aj voľné nohavice končiace tesne nad členkami, v staroružovej. 

"Prečo tak kričíš, som s tebou v tej istej izbe, temer ti dýcham na krk," sťažovala sa Milada. Magda si zahryzla do jazyka a otočila sa k nej. 

"Prepáč. Mala som... Ťažký deň," vydýchla si a sadla si na posteľ. Milada si k nej prisadla so spýtavým pohľadom.

"Videla si ho. Bol tam," zámerne nepovedala meno, lebo vedela, že by tým Magde iba spôsobila muky. Ona smutne pritakala. 

"Bol. Aj sa na mňa pozrel, ale aj ten bol chladný, ako kameň. Čo som mu dopekla spravila? Prečo sa na mňa tak pozerá? Ja neviem, akoby som mu rodinu vyvraždila a to sa ani nepoznáme," Magda upierala svoj zrak do podlahy. Milada ju povzbudivo pohladila po ramene.